Neutíchajúci žiaľ panuje aj v škole, kde učil. „Rozlúčka s naším drahým kolegom Ľubkom je pre nás ťažká. Lebo odišiel. Len tak, náhle, bez rozlúčky... Ani som mu nestihla na narodeniny, ktoré práve oslavoval, zablahoželať a popriať veľa ďalších, krásnych rokov... A objať ho. To už nestihnem. Už len ,POSLEDNÉ ZBOHOM‘... A zostane rozbité srdce, ktoré ešte nechce prijať, že kamarát, priateľ, kolega a človek, ktorý ma vždy volal ,šéfka‘, sa už do školy nevráti. Bol to nielen učiteľ, kolega, ale hlavne priateľ, na ktorého sa vždy dalo spoľahnúť, ktorý bol vždy zodpovedný, kamarátsky, obetavý a plný nápadov. Ktorému úprimne záležalo na žiakoch, rozdával sa vždy naplno, a keď karhal, tak s láskou,“ napísala riaditeľka školy za celý kolektív. Vyzdvihla všetko, čo spravil nielen pre školu, ale aj pre kapelu Križiaci.
„Ľubko, zostáva po tebe prázdne miesto v zborovni, v telocvični, za katedrou v deviatke a oči plné sĺz v očiach všetkých žiakov, ktorých si učil... Zostáva tu kus teba v každom z nás, sme jeden tím. Ťažko sa bude dať usmievať ďalšie dni a viem, aké dôležité je pre nás, ktorí sme tu v spomienkach zostali, prežiť smútok, ktorý človek cíti. Nepopierať ho. Plakať, smútiť. Lebo sú veci medzi nebom a zemou, ktoré ešte nechápeme. Nechápeme, prečo neboli naše modlitby za jeho uzdravenie alebo zázrak vyslyšané. Dôležité je, čo vidí Boh,“ dodáva.
