V roku 1955 mal Andy Petro piknik so svojimi spolužiakmi pri jazere v Michigane. Pár dní pred ich promóciou sa pri vode zabávali, keď si všimol skupinku sediacu na plávajúcom móle. A hoci sa mu pôvodne ísť do vody nechcelo, Andy sa nakoniec rozhodol skočiť. To sa mu takmer stalo osudným.
Andy sa následne pozrel smerom dole a videl svoje telo na dne jazera. Vôbec mu na ňom ale nezáležalo. Jednoducho si uvedomil, že „vie, že je doma“. Potom sa otočil opačným smerom a uvidel jasné svetlo, ku ktorému ho niečo priťahovalo ako magnet.
“Zrazu som už nebol v tuneli, ale v obrovskej guli, okolo ktorej boli malé filmové plátna všetkých mojich životov a toho, čo v nich robím,“ vysvetlil. “Svetlo bolo vedľa mňa. Nevidel som ho, ale vedel som, že tam je, a spolu sme komunikovali o všetkých týchto udalostiach a životoch. Všetko mi bolo jasné, chápal som všetky životy. Keď som sa sústredil na jedno plátno, prežíval som ho znova,“ doplnil už teraz starý muž.
»»» Pokračovanie Andyho zážitku si prečítate na ďalšej strane článku. »»»
