Do Austrálie ste odišli v roku 2005 naučiť sa dobre angličtinu. Prečo ste sa nakoniec rozhodli ostať na opačnom konci zemegule, keď ste tu mali skvele rozbehnutú kariéru?
Asi sme mali v živote iné priority. Hneď po príchode sme pochopili, že nám trojmesačné víza nebudú stačiť na to, aby sme v Austrálii zažili leto a novoročný ohňostroj, a tak sme si ich predĺžili. No a to bol začiatok novej kapitoly v našom živote, lebo keď raz začnete pracovať v inej krajine, spoznávate nových ľudí a otvoria sa vám isté možnosti, začnete kalkulovať. My sme sa navyše náhodou ocitli v jednej z najkrajších častí Sydney. Bez akýchkoľvek referencií sme vošli do realitky a oni nám ponúkli bezpečné a úžasné bývanie takmer na pláži. Keď sa večer po práci môžete prejsť s kamarátmi po pobreží s výhľadom na najkrajší prístav sveta, je to veľmi lákavé.
Nikdy ste nemali „splín“ a nechceli sa vrátiť domov?
Isteže áno a keby nebolo manžela, asi by som zutekala hneď na začiatku, lebo mi bolo zima a smutno za rodinou. Práca bola v prvých mesiacoch až príliš jednoduchá, ale nevadilo mi to, lebo som chodila do školy na anglický kurz. Čo mi prekážalo, bola špina svetovej metropoly, ktorú si ako turista nevšímate. Začala som si ju všímať až vtedy, keď mi spod matraca vyšiel 5 cm šváb a migračný agent priznal, že nábytok do našej izby „kúpil“ na ulici. Čo by sme vraj chceli za tie peniaze? Vydržali sme tam pár týždňov a odvtedy sme sa už na nikoho nespoliehali. Odvtedy je to fajn.
Kedy ste boli naposledy doma na Slovensku?
Minulý rok. Manžel chodí menej, ale ja som cestovala častejšie. Najmä odkedy sa nám narodila dcéra. Je to „bloody long way“, ako hovoria domáci. Až 20 hodín v lietadle, čiže aj z práce odchádzame minimálne na 4 týždne, čo nie je ideálne. Ale Austrália je dosť európska, hoci aj to sa v posledných rokoch mení. Nie sme teda jediní, ktorí si berú dlhočizné dovolenky.
Kde vlastne pracujete?
Kamarátka ma zobrala pod svoje krídla v poľnohospodárskej firme, kde som už takmer 10 rokov. Robím v administratíve s finančným a obstarávacím tímom. A hoci je v Austrálii dosť málo slovenských prisťahovalcov, okolo 13-tisíc, oproti Amerike, kde ich je zhruba trištvrte milióna, sme v práci až štyria Slováci. Keď je potom nejaký večierok, tak všetkým hovoríme o slovenských Vianociach alebo Majálesoch a oni nám závidia. Austrálske tradície nie sú také pestré ako naše. Teraz sa napríklad blížia Dušičky a viem, že na cintoríne budeme takmer sami. Pred pár mesiacmi mi tu zomrel dobrý priateľ Tonko. Prišiel sem po 2. svetovej vojne. Spoznali sme sa vo vlaku, keď počul, ako som s dcérou hovorila po slovensky. Často spomínal na svoju vlastnú dcérku, ktorú nechal aj s tehotnou manželkou doma, kým si išiel zarobiť do sveta pár korún a v tvrdých 50. rokoch sa nemohol vrátiť. Režim zatvoril hranice a pomohla im až Armáda spásy. Dcérku videl po prvýkrát, až keď mala 16 rokov. Rada som ho počúvala. Nesmierne si vážil slobodu a miloval život. Pomáhal všetkým naokolo. Myslím si, že nás Slovákov tu majú radi. Sme zodpovední a neflákame to. Robím na plný úväzok a niekoľko rokov som pracovala aj v slovenskej redakcii štátneho rádia SBS. To nám však prednedávnom zrušili, lebo, ako som naznačila, Austrália začína viac investovať do posilňovania priateľstiev s krajinami v južnom regióne, od ktorého je Európa trošku ďaleko.
Čo sa jej v Austrálii páči viac ako na Slovensku? Čo jej tam chýba a čo si myslí o tamojšej politike či školskom systéme? To a oveľa viac herečka Šikulová prezradila v rozhovore, ktorý si môžete prečítať v Novom Čase víkend!
