Takže cítite stále záujem...
Áno.
Počas socializmu museli chodiť interpreti so svojimi pesničkami na nejaké preskúšanie, hlavne kvôli textu, a ak sa to straníkom nepáčilo, museli sa prerábať. Zažili ste aj vy niečo také?
Keď sme vydávali so skupinou Banket album Bioelektrovízia, bolo nám vo vydavateľstve Opus povedané, že by bolo dobré, keby sa zúčastnil jeho realizácie aj nejaký zavedený interpret. Okamžite mi napadol Vašo Patejdl, ktorého mi odobrili. On súhlasil, tak som mu dal dva texty Dana Mikletiča - jeden sa volal Cintorín nenarodených piesní a druhý Po schodoch. Ten prvý bol o tom, že sú mnohé pesničky, ktoré si doma zložíme a zostanú len na kazete ako demo verzie a nikdy sa nedostanú k svojmu publiku. No a Vašo si okamžite vybral práve Cintorín nenarodených piesní, ale v Opuse nám povedali, že to nie, lebo cintorín pripomína kríže, čo by nebolo dobré. Tak sa zvolila pesnička Po schodoch, za čo dodnes ďakujem, lebo mi to do dnešného dňa robí slávu.
Ľutujete niečo za tých 40 rokov, čo sa týka vašej profesionálnej kariéry?
Absolútne nič. Nikdy som nevydal žiadny album, za ktorý by som sa mal hanbiť, alebo by som s ním nebol spokojný.
Ste legendou s obrovským počtom hitov a možno len malá hŕstka ľudí na Slovensku aj v Čechách nevie, kto je Richard Müller. Vnímate slávu ako dobrú vec alebo vám bola niekedy aj na príťaž?
Možnože to bolo niekedy aj nepríjemné. Väčšinou je však vždy príjemné, ak vás niekto osloví na ulici a povie, že sa mu páčia vaše pesničky, poprosí vás o autogram, prípadne nejaké selfie. Uvedomujem si veľmi dôležitú vec, že pri prvom rakúskom colníkovi sa moja sláva končí.
