Máte za sebou úctyhodných 40 rokov na hudobnej scéne. Ako si spomínate na svoje začiatky?
Moje začiatky boli veľmi spontánne. Od začiatku som vedel, že chcem robiť hudbu. V tom čase som bol presvedčený, že to chcem robiť tak ako Depeche Mode, proste tri klávesy a jeden bubeník, čo sa aj pošťastilo. Bolo to veľmi akčné, lebo v roku 1984 som stál pri mikrofóne a hneď na Bratislavskej lýre. A rok nato sme už začali veľmi intenzívne koncertovať. Úplne presne si pamätám na prvý koncert, ktorý bol v Považskej Bystrici. Spolu s klávesákom Martinom Karvašom sme vošli do foajé a pri pokladnici bol obrovský rad ľudí. Tak som mu hrdo povedal - pozri, Martin, koľko je tu ľudí. Pán, ktorý to počul a bol tam nejakým kultúrnym referentom a sprevádzal nás, skonštatoval, že budúci týždeň hrajú americký film, takže je tam „nacpaté“. Takže to bol taký úsmevný začiatok kariéry.
Takže ste začínali ako veľký nadšenec hudby. Myslel si mladý Rišo, že to potiahne až tak dlho?
Nikdy v živote by mi to nenapadlo. Dokonca mám pravidelne pocit vždy, keď sa končí kalendárny rok, že je to z profesionálnej stránky ten posledný. Nakoniec sa stalo, že to vydržalo 40 rokov, čo sa mi zdá, keď si to poviem nahlas, až neuveriteľné. Tí najväčší velikáni, nielen vzrastom, sú tu dodnes a stále aktívni. Pozrime sa na The Rolling Stones, AC/ DC, Bon Jovi...
Nastal nejaký moment, keď ste si povedali, že už máte toho dosť?
V jednom období som mal pocit, že už toho bolo dosť, že mladá muzika má byť pre mladých ľudí a majú ju aj mladí robiť. Potom však prišlo veľa reakcií, prečo si to myslím, že ľudia chcú stále chodiť na moje koncerty a počúvať moje nové albumy. Tak som toto rozhodnutie zamietol.
Myslíte si, že v minulosti bolo ťažšie sa presadiť, možno aj vzhľadom na to, že dnes môžu mladí svoju hudbu zavesiť naozaj na rôzne platformy, a tak sa dostane rýchlejšie k ľuďom?
Osobne si myslím, že popmusic bola vždy, aj za komunizmu, veľmi demokratická záležitosť. Nikdy som nezažil situáciu, že by nahnali nejaké publikum na náš koncert alebo nejakého iného kolegu. Vždy to bolo spontánne a záležalo len na tom, ako u poslucháčov tá muzika rezonuje. Myslím si, že v minulosti sa dalo možno ľahšie presadiť kvôli tomu, že nebola absolútne žiadna konkurencia zvonku, čo teraz, samozrejme, je. Tak či tak, aj dnes chodí na koncerty veľa ľudí napriek tomu, že majú možnosť ísť aj na západné hviezdy.
Takže cítite stále záujem...
Áno.
Počas socializmu museli chodiť interpreti so svojimi pesničkami na nejaké preskúšanie, hlavne kvôli textu, a ak sa to straníkom nepáčilo, museli sa prerábať. Zažili ste aj vy niečo také?
Keď sme vydávali so skupinou Banket album Bioelektrovízia, bolo nám vo vydavateľstve Opus povedané, že by bolo dobré, keby sa zúčastnil jeho realizácie aj nejaký zavedený interpret. Okamžite mi napadol Vašo Patejdl, ktorého mi odobrili. On súhlasil, tak som mu dal dva texty Dana Mikletiča - jeden sa volal Cintorín nenarodených piesní a druhý Po schodoch. Ten prvý bol o tom, že sú mnohé pesničky, ktoré si doma zložíme a zostanú len na kazete ako demo verzie a nikdy sa nedostanú k svojmu publiku. No a Vašo si okamžite vybral práve Cintorín nenarodených piesní, ale v Opuse nám povedali, že to nie, lebo cintorín pripomína kríže, čo by nebolo dobré. Tak sa zvolila pesnička Po schodoch, za čo dodnes ďakujem, lebo mi to do dnešného dňa robí slávu.
Ľutujete niečo za tých 40 rokov, čo sa týka vašej profesionálnej kariéry?
Absolútne nič. Nikdy som nevydal žiadny album, za ktorý by som sa mal hanbiť, alebo by som s ním nebol spokojný.
Chystá Müller duet aj s dcérou Emou? Prečo sa rozhodol pre spoluprácu s Darou Rolins? A ako sa cíti ako čerstvý ženáč?
Viac sa dočítate v Novom Čase víkend