Farár na smútočnom obrade nad Biankinou bielou truhlou posiatou bielymi kvetmi a červenými ružami zamyslel nad podobenstvom z Evanjelia podľa Matúša, v ktorom si Kristus prišiel po svoju nevestu nečakane: “Bdejte, lebo neviete dňa ani hodiny. V kostole je biela svadobná úprava, aby sa Bianka mohla stretnúť v radosti so všetkými, čo sú v nebi. Máme nádej, že sa tejto radosti zúčastníme aj my, aj keď ju Pán povolal skôr ako nás,“ povedal smutne celebrujúci kňaz a snažil sa nájsť slová útechy pre užialených Biankiných rodičov.
Biankin otec držal zlomenú mamu počas celej omše v náručí, na matku, ktorá s podlomenými kolenami z posledných síl kráča za bielou truhlou svojej milovanej dcérky, bol srdcervúci pohľad. Nikdy by sa nenazdala, že Biankina svadba bude jej rozlúčkou so svetom. Plný kostol najmä mladých ľudí sa v hlbokom žiali, dusiac sa v slzách modlil za potešenie pre rodičov a najbližších, nikto ho však v smútku za obľúbeným dievčaťom, ktorého život vyhasol príliš rýchlo, nenašiel. Naopak, keď zazneli o piesne Blíž k tebe Bože môj a Do raja večného, kostolom sa ozývali hlasité vzlyky všetkých, čo sa prišli s hnedookou nezabudnuteľnou Biankou rozlúčiť.
Pokračovanie na ďalšej strane.