Akoby obloha chcela všetkým pripomenúť, že práve ju volali blízki kamaráti: „slniečko“. Kostol svätého Martina v Trstenej bol vyzdobený svadobne – množstvo bielych kvetov, po stranách lavíc viseli biele stuhy. Ľudia sa však ako na svadbe neveselili, naopak. Kostolom sa ozýval zúfalý nárek Biankinej mamy a plač mladých ľudí, ktorí zaplnili Boží stánok oblečený v čiernom a s bielymi kvetmi v rukách.
Do posledného miesta zaplnený rímskokatolícky kostol svätého Martina v Trstenej ovládli ťažké vzlyky aj tichý plač všetkých, ktorí mali tak radi veselé úprimné dievča z Trstenej. Nádejná grafička a umelkyňa Bianka prišla o život v stredu o piatej hodine ráno v zákrute medzi Zázrivou a Párnicou po tom ako Škoda Octavia dostala šmyk a vletela pod autobus.
V čase konania smútočného obradu na mieste tragédie horeli sviečky, všade bolo rozsypané sklo a len rozmočené elektronické cigarety váľajúce sa v tráve pripomínali, že kedysi patrili niekomu, kto si užíval život rád. Bianka život milovala a mala množstvo plánov a snov, tie sa však v tmavom sychravom ráne rozplynuli ako hmla a vyhasli spolu s plánmi krásnej mladej ženy a jej krehkým životom.
Pokračovanie na druhej strane.
