„Snažil som sa byť čo najúspornejší. Mal som so sebou aj stan. Hygienu som si zabezpečoval najmä na benzínkach. Tie sú na to uspôsobené najmä v Argentíne. Veľakrát sa mi však stalo, že po zoznámení s miestnymi, ktorým som rozpovedal o svojej ceste, ma pozvali k sebe domov. Mal som tak ubytovanie aj stravu. Najviac mi sadli ľudia v Rusku a Argentíne. Tam som si rozumel s domácimi najlepšie a najviac mi chutila indiánska kuchyňa,“ prezradil odvážny cestovateľ, ktorého po návrate najviac prekvapilo, že vrchnáky sa už nedajú oddeliť od PET fliaš.
Dojatá mama
Po štarte spred michalovského mestského úradu sa vybral na sever do Poľska. Odtiaľ cez Kaliningradskú oblasť navštívil Litvu, Lotyšsko, Rusko, Južnú Kóreu, Kanadu, USA, Mexiko, Guatemalu, Salvádor, Honduras, Nikaraguu, Kostariku, Panamu, Kolumbiu, Ekvádor, Peru, Bolíviu, Čile, Argentínu, Paraguaj, Brazíliu, Uruguaj, Nemecko a Česko. Na námestí v Michalovciach ho čakala aj dojatá mamka Janka, ktorá si od radosti, že po takejto dlhej dobe vidí svojho syna naživo, aj poplakala.
„Odhovárala som ho, aby nebláznil. Teraz som rada, že je späť živý a zdravý. Po nociach som nemohla spávať. Najťažšie mi bolo, keď mi Janko povedal, že mu v púšti vietor zobral stan. Teraz som si vydýchla. Jankovi navarím kapustnicu, šalát, kuracie mäsko,“ uzavrela starostlivá mama.
