Štúdie už roky ukazujú, že ľudský mozog stále krátko funguje aj po zastavení srdca, hoci na bežných skenoch sa zdá, že aktivita ustala. Výskumy tiež odhalili, že mozog môže zažiť sporadické záblesky aktivity dokonca aj hodinu po tom, čo bol bez kyslíka, počas procesu resuscitácie.
Tieto objavy viedli niektorých lekárov k výzvam na prehodnotenie štandardných postupov, podľa ktorých by sa ľudia mali považovať za mŕtvych po troch až piatich minútach bez kyslíka v mozgu. Teoreticky by mohli byť totiž ešte oživení.
Dr. Parnia k tomu povedal: “Nič z tohto nie je také, ako sme očakávali. Nemali by sme byť schopní zvrátiť smrť. Nemali by sme skúmať, čo sa deje za hranicou smrti. My si teraz nedokážeme spomenúť na viac než zlomok nášho života. Ale pri smrti sa deje to, akoby všetko, čo sa odohralo počas života, bolo zaznamenané a následne sa odhaľovalo ako ľadovec, ktorý sa vynára spod hladiny. Zrazu hodnotíte celý svoj život cez prizmu morálky a etiky.“
“Samozrejme, mnohí z týchto ľudí sa nevrátia späť. Ale tí, ktorí sa vrátia, sú pozitívne zmenení, pretože si uvedomujú, že život mal hlbší zmysel a že aj tie najmenšie skutky a myšlienky, akokoľvek skryté, sa zdali byť, v skutočnosti neboli skryté,“ pokračoval.
Aj keď dôkazy o tom, čo sa deje v mozgu po klinickej smrti, sú stále predmetom výskumu, otázka, prečo má toľko ľudí podobné skúsenosti, ostáva sporná. Niektorí teoretizujú, že počas týchto zmien v mozgu sa „uvoľňujú brzdy systému“, čo umožňuje prienik extrémne jasných a živých zážitkov uložených spomienok. Toto je však iba teória, ktorú iní odborníci spochybňujú.
