Prinášame vám príbehy inšpiratívnych žien, ktoré prekonávajú výzvy a dokazujú, že technické zručnosti a tvrdá práca nepoznajú pohlavie. Prezradia nám, či sa v súčasnosti dá uživiť touto poctivou prácou, ale aj to, ako sa starať o komín a aké reakcie vyvolávajú u verejnosti.
Vivien Gyurusiová, kominárka
Komíny čistím s otcom
Nebol môj sen stať sa kominárkou, ale keďže je môj otec kominár a máme rodinnú firmu, rozhodla som sa pokračovať v tradícii. Začala som študovať na hotelovej škole, odkiaľ som po pol roku odišla na kominársku školu. Neskôr som začala pracovať v rodinnej firme u otca, kde som sa naučila a dodnes sa učím veľa nových vecí. Spočiatku som pociťovala predsudky zo strany ľudí, keďže som žena a k tomu aj mladá, ale postupne si na mňa zvykli. Síce je ťažké povedať, čo bolo pre mňa na začiatku náročné, ale vďaka otcovi, ktorý ma vždy podporoval, som dokázala všetko zvládnuť. Kominárstvo je nezvyčajná práca pre ženu, ale podporuje ma rodina, rovnako aj okolie. Môj bežný deň sa začína okolo ôsmej, pol deviatej ráno. Chodíme s otcom k zákazníkom čistiť komíny, na stavby či montáž komínov. Za deň dokážeme spraviť aj 10 adries. V kondícii sa udržujem vďaka prechádzkam, na ktoré chodím so svojím priateľom. A či kominár nosí šťastie? Ľudia, keď ma vidia, chytajú si gombíky pre šťastie.
Gabriela Líšková, kominárka
Začiatky neboli vôbec ľahké, najmä počas štúdia na strednej škole, kde som sa medzi chlapcami odlišovala ako jedno z mála dievčat. Narážky, že žena a kominárka je nezmysel, ma motivovali ísť si za svojím. Môj otec, majiteľ stavebnej firmy, mi navrhol zvoliť si remeselnú školu, pretože na trhu je nedostatok kominárov a sám mal problémy nájsť jedného pre svoje stavby. Prvé praktické skúsenosti prišli v dielňach, kde som sa učila základné zručnosti. Neskôr som pokračovala v praxi u kominára. Jednou z najťažších vecí pre mňa bola komunikácia s ľuďmi... Spočiatku som si zvykala na ťažkú prácu pri lezení po strechách či rebríkoch. Dnes to pre mňa nie je problém aj vďaka cvičeniu a tancu vo folklórnom súbore. A či sa dá týmto povolaním uživiť? Každý kominár, ktorý sa nebojí práce, si dokáže pekne zarobiť. Čo sa týka toho, že nosíme šťastie: Veľa ľudí si robí žarty z toho, ako môže žena nosiť šťastie. Ale stále sa veľa ľudí chce so mnou fotiť, chytajú sa za gombíky alebo si ma ako na presvedčenie, že som živá, zavolajú na čistenie komínov domov.
Darina Feiglová, revízna technička komínov
Prácu si delím s manželom
Nebolo mojím snom stať sa kominárkou, lákalo ma umelecké prostredie. Okolnosti ma však priviedli sem. Moji rodičia mali malú firmu na výrobu komínov a odmalička som v tomto prostredí vyrastala. Po smrti otca som remeslo zdedila a dnes som za svoju prácu vďačná. Začínala som v administratíve, neskôr som absolvovala kominársky kurz, ktorý ma dostal do terénu, a postupne som sa vyškolila. Bez podpory maminy, brata Petra, ale najmä manžela Henricha, by som sa do toho nepustila. Moji kolegovia kominári ma medzi seba prijali bez predsudkov a muži ma väčšinou vnímajú pozitívne. Určite sa však nájdu aj začudované pohľady, veď kominárok je ako šafranu. Vo finále je však najdôležitejšia odbornosť. Môj bežný deň spočíva v komunikácii so zákazníkmi, kontrole komínov v domácnostiach či kotolniach, ich bezpečného uvedenia do prevádzky a následnej administratíve. Prácu si delím s manželom, on sa zameriava na fyzicky náročnejšiu časť. Mnohí ľudia si často myslia, že komín sa čistí len zo strechy. Kontrolné otvory by mali byť však umiestnené na prístupných miestach. Ak sa pri stavebných úpravách zneprístupnia, naša práca sa stáva nebezpečnou. Čo sa týka šťastia, navrhujem, nech si každý chytí svoj vlastný gombík. Touto prácou sa dá uživiť - je to poctivá práca, ktorá má svoj zmysel, ľudia ju potrebujú. Sme súčasťou stavebníctva, treba nás pri kolaudáciách a pravidelnej údržbe komínov. Môžeme sa pochváliť množstvom spokojných zákazníkov.
