Ako ste prežívali november 1989?
- V tých búrlivých časoch som na chvíľu zahorel aj ja nádejou, že sa ide udiať niečo dobré. A tiež som išiel zvoniť kľúčmi na námestie. Za celú pop-music som potom vystúpil na tribúne, že s tým súhlasíme, že už treba zmenu... Ale to bolo chvíľkové opojenie, z ktorého som vytriezvel veľmi rýchlo.
Prečo?
- Videli sme, čo sa varí, a varilo sa niečo hrozné, čo sme čoskoro pochopili. Udiala sa zmena zo socializmu na kapitalizmus. Zmena, ktorá bola kontrolovaná a riadená komunistami. Urobili to veľmi dobre, takmer bezbolestne. Všetko mali dobre pripravené, ukradli, čo sa dalo, a nič sa im nestalo... A to nás doviedlo k tomu, čo dnes žijeme.
Vám sa dnešok nepáči?
- Osobne si myslím, že socializmus je spravodlivejší systém. No nedá sa nič robiť, tretiu svetovú vyhráva kapitalizmus. A my žijeme to, čo nám je súdené. Sme malí, slabí, o ničom nerozhodujeme a robíme to, čo nám tí silní kapitalisti diktujú. Našťastie, Slovensko sa celkom dobre drží, je bohovský úspech, že máme svoj vlastný štát a pomerne silný priemysel... Na druhej strane sme stratili schopnosť sami sa uživiť, potraviny musíme dovážať, a keď západné štáty prestanú od nás odoberať to, čo vyrábame pre automobilový priemysel, tak nebudeme mať čo jesť.
Prečo v prvých rokoch po revolúcii ľudia o tých časoch hovorili s nechuťou, ale keď spomínajú dnes, tak zväčša s nostalgiou?
- Pretože v komunizme všetci mali prácu, hoci nemali peniaze. Ale mali istý priebeh života, vedeli, odkiaľ idú a ako skončia. A bolo postarané o všetko, o zdravotníctvo, školstvo... Akurát ľudia nemali prachy a nemohli cestovať. V kapitalizme môže každý robiť, čo chce, a aj si robí, čo chce, ale o nikoho nie je postarané. Je väčšia zodpovednosť jedinca za seba, je menej práce. A je ťažké fungovať v kapitalizme, lebo v kapitalizme je ten najväčší šéf ten najväčší odr****č.
Súvisí s tým, ako ste povedali, fakt, že väčšina najväčších multimilionárov boli komunisti, alebo pochádzali z papalášskych rodín?
- Je to tak. Pripravili sa na to. Tu majú peniaze iba tí, čo nakradli. Normálni ľudia – ani učitelia, ani robotníci, ani muzikanti – nemajú prachy.
Viacerí speváci a muzikanti spomínajú, že ak chceli vtedy fungovať a cestovať do zahraničia, museli viac či menej spolupracovať s režimom. Niektorí sa ocitli aj na zoznamoch ŠtB. Ako spolupracovali elánisti s režimom?
- Nič sme im nesľúbili, ani sme nespolupracovali s ŠtB. Len sme v zahraničí zarábali obrovské prachy, valuty, ktoré nám oni potom zobrali. Pre štát sme zarábali obrovské prachy, preto nás nechali žiť.
A nesnažili sa vás tajní zlanáriť na spoluprácu?
- Samozrejme, veľmi decentne, ale stále. Chceli nás aj zakázať, proti kapele sa rozbehla veľká kampaň z Prahy. Vtedy bol však ministrom kultúry básnik Miroslav Válek, veľmi rozumný a schopný človek. Ten si nás zavolal, debatovali sme a na konci povedal: „Manažovať vás nebudem, ale hrajte ďalej.“ A bolo vybavené. Keby nebolo jeho, tak by nás zrušili, ale on bol veľmi veľký papaláš, tak nemohli.
Čím ste si súdruhov pohnevali?
- Na koncerte v Prahe som povedal, že Lennon bol najväčší bojovník za mier, a to bolo podľa nich protištátne.
Veľa ste cestovali po svete. Nekoketovali ste niekedy s myšlienkou zostať na Západe?
- Vždy, keď sme išli von hrať, doma sme nechali veľa rukojemníkov. Ak by sme zostali na Západe, zničili by sme naše rodiny. Druhá vec je, že podľa mňa bolo väčším hrdinstvom zostať, ako odísť.
Na čo z komunizmu spomínate nerád a čo bolo, na druhej strane, podľa vás vtedy lepšie ako dnes?
- Komunisti mali moc a všetkých udržiavali v strachu... Na druhej strane toľko nekradli, boli relatívne skromní. Oproti dnešným papalášom to boli normálne seriózni ľudia. Na tej dobe bolo dobré, že bolo veselo. Všetci sa so všetkými rozprávali, nikto nemal prachy, ale bola veľká zábava a vtipy výborné. Teraz nie sú dobré vtipy a nikto sa s nikým nebaví.
Bolo iné východisko ako to, že totalitný režim padol?
- Socializmus je podľa mňa filozoficky správny systém, je veľmi kompatibilný s kresťanským učením, ale skrachoval preto, lebo ľudia sú hlúpi. Skrátka to neuniesli. Kapitalizmus je systém kto z koho a nemá východisko. Smeruje do pekla. Jediná šanca je, že naše vnúčatá, tie malé deti, čo sa dnes rodia, to zachránia, ak ich nepokazíme.
Hoci ste známy tým, že si nedávate servítku pred ústa, v čase totality ste neboli nejakí rebelanti a Elán nespieval nejaké protestné songy. To bol zámer?
- Vždy sme spievali o tom, o čom sme chceli. Myslím, že naše psychologické postavenie proti tomu systému bolo vždy medzi riadkami našich textov čitateľné. Komunisti strážili všetko, každé slovo, ale boli blbí - veľakrát nepochopili, že je niečo proti nim. Tí, ktorí boli tvrdší, tých zakázali a aj zavreli. Je to otázka inteligencie, ako prežiť v útlaku. A najväčšou silou tejto kapely je práve inteligencia. A preto sme boli najslávnejšou kapelou za komunistov a sme ňou aj dnes.
Viete si predstaviť, čo by bolo s vami, keby nepadol komunizmus?
- My by sme sa mali rovnako dobre, ale tak normálne dobre. Tak, ako sa máme dnes – že máme čo do huby, máme kde spať a sme slávni. To je celé.
Dnes nerozhoduje stranícka knižka, ale peniaze. Vy osobne sa cítite slobodnejšie ako predtým?
- Vnútorne som sa vždy cítil slobodný. Vnútorne slobodný je ten, kto robí to, o čom si myslí, že je správne. Slobodných ľudí je málo, nech už je akýkoľvek systém.
Od nežnej revolúcie prešlo 25 rokov. Čakali ste, že za ten čas budeme na tom lepšie, alebo ste milo prekvapený?
- Myslím, že sme tam, kde patríme. Chvalabohu, nie je to katastrofa. Väčšina ľudí má čo jesť a môže robiť, čo chce. Ale, ako som povedal, tento systém je nespravodlivý. Kapitalizmus má jedinú šancu, že tiež zažije perestrojku. Zatiaľ to tak, bohužiaľ, nevyzerá. Treba sa modliť, aby to dobre dopadlo.
Veľa neistoty vnieslo teraz napätie medzi Západom a Ruskom. Niektorí hovoria o začiatku novej studenej vojny.
- Putin je bohovsky múdry chlap. To, že je Rusko také silné, že má najlepšie zbrane na svete, je zárukou, že zatiaľ žijeme relatívne pokojne a v mieri. Rusko je základom stability, ktorá tu je. Ja mám k Rusku oveľa lepší vzťah ako k Amerike, a to som precestoval obe krajiny krížom-krážom. Poviem príklad. V Amerike sa so šoférom autobusu nemáte o čom porozprávať, on je šťastný, keď vie čítať a písať. On dokáže akurát stlačiť gombík na automate,
aby mu vypadla kola a hamburger, a keď nevypadne, tak nevie, čo má robiť. A v Rusku, tam sa so šoférom autobusu môžete rozprávať o živote, filozofii, o vážnych veciach. To je základný rozdiel medzi týmito dvoma národmi. Rusi sú veľmi vzdelaní a schopní, Američania pohodlní a nevzdelaní.
Čo zostáva v tejto napätej situácii Slovensku?
- K Rusom máme oveľa bližšie ako ku všetkým ostatným. Naši politici veľa nemôžu, robia to, čo im tí silní nadiktujú, a tak sa tu „plácame“ v strede Európy a musíme sa to snažiť nejako zvládnuť. Zase je to otázka inteligencie. Keď to budeme šikovne robiť, tak prežijeme.
