Stretli sme sa s ním v Prahe vo firme Credo Ventures, v ktorej pracuje. V exkluzívnom rozhovore pre Nový Čas Nedeľa si zaspomínal na prezidentské voľby, prezradil, prečo otec išiel do politiky i to, ako si spomína na detstvo a rozvod rodičov.
Šiesty rok bývate a pracujete v Prahe. Ste spokojný?
Veľmi sa mi tu páči. Keď som končil vysokú školu vo Virgínii, tak som zvažoval, kam ísť. Väčšina spolužiakov si to namierila na Wall Street alebo do Londýna, ja som chcel byť bližšie k domu. Praha je biznis centrum, takže sa tu toho relatívne veľa deje a zároveň je tu veľká slovenská komunita, takže som tu ako doma. Bývam v podnájme a už päť rokov obývam obývačku bytu na Letnej.
Ako sa vám žije s nálepkou prezidentov syn?
Zmeny sú minimálne. V Prahe je to ako aj predtým, v Bratislave ma niekedy ľudia spoznávajú, ale keďže tam netrávim až tak veľa času, tak mi to neprekáža. Málokedy sa stretávam s tým, že by sa ma na ulici niekto na niečo pýtal alebo, že by som dával rozsiahle rozhovory.
Ste opatrnejší v tom, čo poviete a robíte ako kedysi?
Ani nie. Zatiaľ som s tým nemal žiadnu negatívnu skúsenosť. Nemám pocit, že by som mal byť obozretnejší. Keďže pracujem 12 až 14 hodín denne, nezostáva mi veľa času, aby som chodil za zábavou do barov a na diskotéky. A úprimne povediac, už mi to vôbec nechýba.
Takže život sa vám nezmenil, ale aspoň ctiteľky pribudli, však?
Možno platonické, ale ja to nevnímam.
Dúfam, že v tej obývačke po večeroch nesedíte sám?
Sám nie, mám dvoch spolubývajúcich. (smiech) Je to ako počas vysokoškolských čias, ale s tým rozdielom, že vtedy sme spolu bývali trinásti, teraz traja.
Je teda zbytočné pýtať sa, či máte priateľku?
Je to tak, zbytočné. Súkromie si chránim. (smiech)
Ako reagovali ľudia u vás vo firme, keď zistili, že váš otec je slovenským prezidentom?
Zaujímavé bolo počúvať nezávislé komentáre o prezidentských voľbách na Slovensku a nejakom kandidátovi Kiskovi na biznis schôdzkach. Ale nejaký veľký ošiaľ okolo toho nebol. Skôr som prekvapený, že dnes v Prahe čoraz viac ľudí hovorí, že aj oni by chceli mať takého prezidenta, ako je Kiska.
Ako často sa vídavate s otcom?
Trochu je to teraz ťažšie. Nemôžem ho len tak zavolať na večeru, keď som v Bratislave, pretože má veľa povinností. Vídame sa menej ako predtým, ale aspoň dvakrát za mesiac sa nám to podarí.
Myslíte si, že sa mu v prezidentskom kresle darí?
V ľuďoch, s ktorými sa stretne, zanecháva veľmi pozitívny dojem. Napríklad na cestu do Ameriky zobral mnoho ľudí zo start-upov (začínajúce firmy - pozn. red.), s ktorými podnikám. Boli to Slováci a začínajúci podnikatelia. Dôvodom, prečo ich tam zobral, bolo, aby ich inšpiroval a aby videli, ako sa to robí v Silicon Valley, čo je mekka start-upu. Prezident je schopný otvoriť dvere do veľkých firiem, kde sa dá niečo naučiť a uplatniť to potom doma. Každý z nich, s ktorými som sa stretol, hovoril, aký je môj otec super a je fajn, že sa niekto jeho formátu vydal do politiky.
O politike sa zvykne hovoriť, že je špinavá. Prečo chcel podľa vás do nej skočiť?
Sám otca obdivujem a myslím si, že je to jeho najväčší charitatívny krok, ktorý doteraz urobil. Mal víziu nejaký problém vyriešiť, preto do toho musel ísť a skúsiť to zmeniť, inak to nejde.
Myslíte si, že ho už jeho charitatívny projekt Dobrý anjel nenapĺňal?
Dobrý anjel je už zabehnutý projekt, ktorý nepotrebuje otcovu každodennú angažovanosť. Navyše, začal v ňom narážať na veci, ktoré nemohol ovplyvniť. Napríklad mu zavolala nešťastná mama, že jej dcéra má rakovinu a lekár ju nebude operovať, pokiaľ mu nedá 5 000 € úplatok. A to už sú veci, ktoré sa v súkromnej sfére riešia ťažko, lebo prostredníctvom Dobrého anjela to neviete eliminovať. Je to, akoby niečo systémové v našom režime, a myslím si, že otec skutočne videl misiu v tom, že jeden zo spôsobov, ako sa tomu dá pomôcť, je z postu prezidenta. A vidieť, že to robí srdcom a chce ľuďom pomôcť.
Je hrozné, keď sa kupčí so zdravím, ale ako chce váš otec tomu zabrániť?
Aj otec je prekvapený, koľko sa toho dá dosiahnuť, pokiaľ vás ľudia rešpektujú a ste pre nich morálnou autoritou. Ak prezident povie niečo v médiách a ľudia ho rešpektujú, tak to má nejaký dosah na spoločnosť. Nie exekutívny, teda nemôže si sám písať zákony, ale je schopný ovplyvňovať myslenie ľudí a ich vnímanie problémov, ktoré spoločnosť dnes má.
Čo podľa vás zavážilo, že bol úspešný v prezidentských voľbách?
Aj u nás, aj v Česku pozorujem ten istý trend. Ľudia sú znechutení z tradičných politikov a snažia sa nájsť k nim alternatívu. V Prahe ju nejakým spôsobom poskytuje pán Babiš, u nás to bol v prezidentských voľbách môj otec. V určitom momente predal svoje firmy, kapitál investoval do neziskovej organizácie, a keď tá nebola schopná ešte viac pomôcť, logický krok bol pre neho Prezidentský palác. Ľuďom sa zrejme páčila jeho úprimnosť. Nie je tam preto, aby zarábal peniaze, alebo šíril svoju moc. Ľudia zrejme cítia, že je to niekto, kto zastupuje ich záujmy, a nie finančné skupiny, politické strany či sponzorov. A to je veľká zmena oproti tomu, koho sme si mohli voliť doteraz.
Aký dôvod má bohatý človek chcieť zmeniť niečo, čo bohatým vyhovuje?
Podľa mňa nie je bohatý ako bohatý. Aj pri bohatých sú rozdiely. Keď sa pozrieme na Maslowovu pyramídu ľudského šťastia, tak v určitom momente, keď máte jedlo, rodinu, nastupuje sebarealizácia. Každého napĺňa niečo iné a môj otec nachádza ľudské šťastie v ochote pomáhať iným ľuďom. Tak ako vás poteší, keď sa niekto na vás usmeje, tak jeho poteší, keď niekomu pomôže napríklad zachrániť dieťa, ktoré trpí zákernou chorobou. Pocit, že ste pomohli a zachránili život, je mnohokrát oveľa uspokojivejší, ako mať štvrté Ferrari v garáži alebo 120-metrovú jachtu. Ale nefunguje to u všetkých ľudí.
Niekedy sa aj dobré úmysly môžu zvrtnúť. Ešte sa nestal nikomu tŕňom v oku?
Otcovou výhodou je, že on nemá voči nikomu finančný ani morálny dlh. Za svoj úspech nevďačí nikomu, len svojej tvrdej práci. Či už v podnikaní, charite, alebo aj ako prezident. Dostal sa tam za svoje peniaze a svojím šikovným marketingom. A to mu dáva voľnosť robiť veci, ktoré dávajú zmysel. Otec sa nemá čoho báť. Je finančne zabezpečený, takže ho nikto nemôže finančne zruinovať, politicky mu o nič nejde, nemusí hrať na žiadnu politickú stranu. Postaví sa pred problém a snaží sa ho vyriešiť.
V minulosti sa stalo, že syna prezidenta Michala Kováča uniesli a tým prezidenta zrejme vydierali. Neobávate sa niečoho takého?
Možné to je, ale ja dúfam, že od tých čias sme sa ako spoločnosť posunuli ďalej. Nemám pocit, že by som bol v ohrození, a zrejme si to nemyslí ani otec.
V boji o prezidentské kreslo Robert Fico vášho otca nešetril. Ako ste to celé prežívali?
V určitom momente som prestal slovenské médiá sledovať, lebo bolo toho veľa. Vtedy som si uvedomil, proti akému veľkému aparátu otec bojuje. Obviňovali ho od scientológie, čo je výmysel najhrubšieho zrna, až po to, že sme úžerníci, a okresné súdy a policajné prezídiá preverovali prípady, kde nebankovky figurovali v samovraždách. Štátne inštitúcie akoby pracovali pre politickú kampaň jedného človeka, respektíve strany. Tam som si uvedomil, ako ďaleko sú schopní zájsť. Človek bol z toho znechutený a pýtate sa, o čom tá politika vlastne je. Som rád, že sme rodina, ktorá nemá čo skrývať a prešli sme to s čistým štítom.
Skončilo sa už očierňovanie?
Pred pár dňami som dostal mail, že robím kreditné karty pre jeden veľký maloobchodný reťazec v Česku a som nejaká predĺžená ruka svojho otca úžerníka, pritom to robí istá nemenovaná spoločnosť. Neviem, či je niekto zaplatený, aby vzbudzoval negatívne reakcie, alebo či je to obyčajná závisť, ale ľudia sa ma pýtajú, ako je to s tými kartami, s ktorými nič nemáme.
Váš otec sa vzdal prezidentského platu. Neprekáža vám to, že vy so sestrou Natáliou (24) bývate v podnájme a on rozdáva?
My so sestrou si už zarábame sami, takže nepotrebujeme peniaze od otca. A myslím si, že urobil jedno z takých gest, ktoré sú pre spoločnosť dôležité. Ak chcete motivovať ľudí, aby pomáhali, tak musíte začať sám od seba. A aký je krajší príklad toho, keď sa prezident vzdá svojho platu a dá ho na charitu? Ide o to - meniť myslenie ľudí. Slováci sú veľmi cynickí či už voči politikom, alebo spoločnosti, neprispievajú na charitu a niekto to v určitom momente zmeniť musí.
Keď sa s otcom stretnete, aké témy rozoberáte?
Často debatujeme na tému ľudského šťastia. Čo nás robí šťastnými, ako maximalizovať šťastie pre iných. Aj ja mám na to nejaké projekty, ktorým sa, dúfam, budem v budúcnosti venovať viac. Cítim, že téma starších ľudí, ktorí sú vylúčení zo spoločnosti, je veľký problém, a my sa ich snažíme vrátiť naspäť do komunity.
Závideli vám spolužiaci alebo kamaráti, že ste z rodiny, kde sú peniaze?
Nebolo to tak, že sme mali vždy veľa peňazí. Otec ako majiteľ firmy dostával plat, ale on si nevyplácal veľké zisky. Tie šli späť do firmy. Peniaze prišli, až keď otec firmy predal, a to som už mal asi sedemnásť rokov. Potom som išiel na výšku do zahraničia a tam ste s takými peniazmi stredná trieda, takže to nikto neriešil. No a potom som si už peniaze zarábal sám. Moji kamaráti vedia, že som začínal na plate ako každý iný vysokoškolák v Česku a vypracoval som sa vlastnými silami tam, kde som. Žiadne otcove konexie a ani peniaze som nepotreboval.
Ako si spomínate na detstvo a rodičov?
Jednou z mojich prvých silných spomienok na otca bolo, keď som mal asi štyri, päť rokov a on došiel z Ameriky. V tom čase sa lietalo až do Popradu a pamätám si, že som mohol ísť až k tomu lietadlu. Otec mal červenú bundu a ja som na neho skočil. Bol to taký veľmi silný moment, keď sa vrátil. Potom začal podnikať, práce mal veľa a času málo, takže väčšinou sme sa vídavali až večer. Raz sme iba my dvaja s otcom išli na dovolenku do Dominikánskej republiky, keď som mal zápal dutín. Lieky nezaberali, lekári mi odporučili pobyt pri mori. Na chate v Tatrách sme s otcovým bratom a jeho synmi trávili celé víkendy a často sme chodievali na túry. Mám na detstvo pekné spomienky.
Keď ste mali pätnásť rokov a sestra jedenásť, vaši rodičia sa rozviedli. Ako ste sa s tým vyrovnali?
Vnímal som to a nebolo to jednoduché obdobie. Neraz som si kládol otázku, prečo to medzi rodičmi nefunguje. Najťažšie bolo to medziobdobie, kým došlo k úplnému rozchodu.
S otcom ste sa nebavili dva roky, vaša sestra ešte dlhšie...
Jedna vec je rozchod, druhá vec je založenie si novej rodiny. A to je ďalší problém, ktorý musíte preklenúť, a to tiež príde až časom. Ako tínedžer si myslíte, že vám ukradli otca a váš vzťah. Sestre to možno trvalo dlhšie, lebo musela dorásť, kým si na to urobila vlastný názor a pochopila, čo sa stalo. Mohlo byť obdobie, keď sme sa vôbec s otcom nerozprávali, ale tam bol problém s tým, kde sa budeme stretávať. Či to bude len u starých rodičov, alebo budeme chodiť k nemu domov. A mne skutočne trvalo roky, kým som prišiel k nim domov. Dnes je to v pohode, máme dobrý vzťah, mladší súrodenci sú super, vídavame sa na rodinných akciách aj u nich doma. Berú ma ako veľkého brata, naháňam ich po celom dome, staviame si lego.
Aký vzťah máte k mame?
Musím povedať, že mám v nej obrovské šťastie, pretože materinský inštinkt má veľmi silný. Je to úžasná mama. Obdobie rozvodu bolo pre ňu náročné, osamostatniť sa a presťahovať sa, ale všeobecne som veľmi vďačný za to, aká je, lebo mi dala veľmi veľa.
Nájdete si aj na ňu čas? Čo spolu robievate?
Mama veľmi rada športuje, bicykluje, lyžuje. Vidíme sa častejšie ako s otcom. Je veľmi rodinne založená a pre rodinu obetuje všetko. A prenieslo sa to aj na nás so sestrou. Takže chodíme s mamou na tri, štyri dni pred Vianocami na lyžovačku do Talianska a Štedrý večer tiež trávime spolu v Bernolákove.
Kde sa cítite na Slovensku doma?
Určite je mi srdcom blízky Poprad, pretože som tam vyrastal, mám tam rodinu, kamarátov, spomienky. Zároveň mám vzťah k Bratislave a k Bernolákovu, pretože tam mám stále svoju detskú izbu. Nežil som tam dlho, ale kde je mama, tam je aj domov. Určite však dlhší čas zostanem v Prahe. Už tu riešim aj nejakú nehnuteľnosť, pretože by som sa z tej obývačky chcel presťahovať do vlastného.
Ste šťastný človek?
Som veľmi šťastný.
Kto to je... Andrej Kiska ml.
Narodil sa v r. 1986 v Poprade. Rok študoval na bilingválnom nemeckom gymnáziu, potom odišiel študovať na rok na strednú školu do Ameriky do Virgínie. Po návrate na Slovensko doštudoval strednú školu na QSI International School v Bratislave a následne sa presunul naspäť do USA, kde strávil štyri roky a vyštudoval financie a manažment na vysokej škole University of Virginia. Momentálne žije už šiestym rokom v Prahe, kde pracoval najskôr vo firme Benson Oak, posledné štyri roky v Credo Ventures.
