Ich oči podľa neho odzrkadľujú celý svet a napriek veku doslova celý život. Pri bezdomovcoch sa snaží dozvedieť aj ich príbeh, prečo, kedy a ako sa dostali na ulicu a ten vzápätí zhmotňuje vo forme fotografie. Ak si chce úplne oddýchnuť od práce, fotografuje makro. „Zaujíma ma svet makrofotografie, keď odfotím predmet zblízka a zrazu dostane úplne iný rozmer a vidím aj to, čo dovtedy bolo ľudskému oku skryté. Makrofotografia má fascinujúce farby, predmety majú tvary, ktoré pri bežnom pohľade človek ani nepostrehne,“ konštatuje fotograf.
Marián Michalko pracoval najprv dvadsať rokov ako vodič kamiónu, potom osem rokov ako novinár v bulvárnych médiách. Teraz sa opäť vrátil na kamión. Písaniu básní sa začal venovať už ako dieťa základnou školou. So smiechom vraví, že ho k tomu inšpiroval Zjazd ústredného výboru Komunistickej strany Československa, ktorý sledoval v televízii. „Čítali tam nejakú básničku a všetci jej strašne tlieskali. Mne sa to ohromne páčilo a tiež som chcel, aby mi niekto takto tlieskal, tak som si povedal, že budem básnikom.“
Pri tvorbe ho však neinšpirovali básnici, ale hudobníci. „Tí sú často oveľa lepší básnici, ako básnici samotní. Pri počúvaní hudby som sa preto zameriaval na texty piesní od skupín ako Pink Floyd, Led Zepelin. Páčili sa mi texty Jima Morissona, Tilla Lindemana, Eminema, Depeche Mode.“
Marián Michalko nemá rád zažívané pravidlá, akými sú rýmy, vymyslel si preto vlastný štýl písania básní, pri ktorom sa mu skôr rýmujú básne na začiatku slova. Svoje diela nikdy nikde nevystavil a jediným človekom, ktorý jeho básne doposiaľ prečítal všetky bola jeho manželka Tatiana.
