Váš partner mal naozaj náročnú operáciu srdca...
V deň jeho operácie som bola absolútne paralyzovaná strachom a čakala som len na telefonát od lekára, ako to dopadlo. Stále som v myšlienkach lietala v minulosti, čo všetko sa mi už stalo. Prosila som Pána Boha, aby môjmu najdôležitejšiemu človeku v živote dal silu, nech všetko dobre dopadne. Keď mi lekár zavolal okolo obeda a povedal, že je všetko v poriadku, tak v tej sekunde som sa rozplakala. Keď mi volala Martinova rodina, tak som telefón zdvihla tiež s plačom a všetkých som vystrašila. Odohrával sa vo mne taký boj emócií, že som neustále plakala. Keď je človek na hranici medzi nebom a zemou, tak si uvedomí, že v bežnom živote rieši nepodstatné veci. Keď máme zdravie, máme úplne všetko a mali by sme si to uvedomovať.
Ako operácia dopadla?
Teraz je Martin zhruba dva mesiace po operácii. Prvý mesiac bol naozaj náročný a musím povedať, že teraz sa cíti lepšie. Doba rekonvalescencie je individuálna. Ešte ho čaká prvé veľké vyšetrenie a tam sa uvidí, ako na tom je. Doteraz ma sprevádza strach, v noci sa zobúdzam a pozerám sa na Tali a Martina, či sú v poriadku.
Čo vám najviac pomáhalo, aby ste sa dostali do psychickej pohody? Navštívili ste aj odborníka?
Rozmýšľala som nad tým, že vyhľadám psychológa, lebo som pred nikým nedávala najavo, že sa trápim. Psychicky vo svojom vnútri som bola zničená a krvácalo mi srdce. Bola zo mňa len kôpka nešťastia, ale nemala som priestor pre svoje potreby ani pre seba samu. Stále to mám v hlave, že by som sa chcela porozprávať s niekým kompetentným. Jediné, čo mi dodávalo nejakú lepšiu náladu, bol šport. Išla som si zacvičiť, zabehať, úplne sa zničiť, a to ma dobilo troškou pozitívnej energie. Dávala som si ťažké cviky a keď som sa dvíhala zo zeme a nevládala som, tak som si povedala, že to je presne ako v živote. Najťažšie v ňom je dvíhať samu seba.
Čo by Lucia odkázala ľuďom, ktorí sú momentálne v ťažkej životnej situácii? Celý rozhovor s fitnes trénerkou nájdete v Novom Čase Víkend!
