Odkedy vlastne hráte na gitaru? Ste samouk alebo vás rodičia prihlásili do ZUŠ?
Gitara ma sprevádza odjakživa, vraj som ju počúval už v čase môjho prenatálneho obdobia, keď mamina na nej hrávala a ja som na ňu reagoval pod jej srdcom. Doma sme hudbu stále počúvali, poniektorí v rodine aj hrali na hudobných nástrojoch, veľa sa spievalo a gitara bola cez maminu v našej rodine všadeprítomná, preto som sa úplne prirodzene dostal do ZUŠ, kam ma ako sedemročného prihlásili moji rodičia.
Mali ste niekedy aj chvíle, keď vás hranie vôbec nebavilo?
V čase mojich stredoškolských štúdií na gymnáziu v Banskej Bystrici som si uvedomil, že sa na ňom necítim dobre. Myslel som si, že mi pomôže viac sa zahryznúť do štúdia, ak svoj študijný čas nebudem krátiť cvičením na gitare, a tak som vážne uvažoval nad tým, že prestanem ZUŠ navštevovať. Bol som veľmi mladý a neskúsený. A nepozoroval som v sebe taký talent ako moji múdri rodičia, ktorí si ma posadili na stoličku a otvorene sa ma pýtali na to, čo chcem, cítim, potrebujem. Nakoniec pochopili skôr ako ja, že hudba je môj život, tej sa chcem venovať naplno, a tak mi zabezpečili prestup na konzervatórium v mojej rodnej Banskej Bystrici. Odvtedy som sa cítil ako ryba vo vode. Nič mi nechýbalo, cítil som sa šťastný, naplnený hrou na gitare a na skoncovanie s hudbou som už nepomyslel nikdy. Ale ak sa pýtate, či som mal krízy pri hraní na gitare, že sa mi nechcelo cvičiť, júj, veľakrát. Hlavne na základnej škole, keď sa všetky deti hrali vonku a ja som musel cvičiť na nástroji. Ale tieto nechuti prichádzali ako vlny, bolo sa treba nadýchnuť a vydržať. Teraz je hra na gitare niečo, čo ma baví neustále. Bez prestania.
Najskôr ste hrávali na ulici. Dokázali ste si tým aj zarobiť?
Na ulici som hral v rámci projektu Viva Ulica!, ktorý organizoval festival Viva Musica! Bolo to cez letné prázdniny a musím uznať, že na študenta to nebol zlý zárobok.
Ako ste sa potom dostali na skutočné pódiá? Objavil vás niekto?
Dostať sa z ulice na pódium v preklade znamená veľa drieť. Veľmi veľa cvičiť a ak sa už zdá, že sa cvičilo dosť, ešte stále toho bolo málo. Ale to vám asi povie každý hudobník, ktorý to už skúsil. Mal som šťastie, pretože som sa zúčastňoval na rôznych hudobných súťažiach a mnohé prestížne ocenenia som aj na pódiách získal. Tam si ma najskôr všímali ľudia, ktorí ma začali pozývať do iných hudobných projektov, v ktorých som účinkoval, a celé sa to menilo postupne, reťazovou reakciou. Až som pocítil, že som pripravený uskutočniť vlastný koncert. Mojou inšpiráciou bol môj učiteľ gitary, pán Adam Marec. Vďaka nemu sa mi v súťažiach tak darilo.
