Priamo zasahovala do štátnej politiky, vladári sa zasa snažili ovplyvňovať chod cirkvi. Tie časy sú dávno preč, prečo sa teda hovorí o odluke? A čo by to znamenalo?
Pravda je, že štát na fungovanie 18 uznaných cirkví a náboženských spoločností prispieva ročne sumou asi 38 miliónov eur. Najviac peňazí sa ujde katolíckej cirkvi, ku ktorej sa hlási vyše 3 miliónov občanov. O odluke sa v minulosti už viackrát hovorilo, boli rokovania medzi vládou a cirkvami a teraz, po referende, niektorí politici otvárajú tému nanovo. Chcú zmeniť spôsob, akým sú cirkvi financované.
Platy
Peniaze od štátu idú takmer výlučne na platy duchovných. Na všetko ostatné si cirkev musí nájsť financie sama. Dôvod, prečo štát dotuje cirkev, treba hľadať v 40 rokoch komunistickej totality. „Cirkev prišla o majetok, z ktorého si v minulosti hradila svoje výdavky. Toto sa však narušilo, keď komunistický režim vzal cirkvi majetok a na revanš dal kňazom platy, aby mali z čoho žiť,“ vysvetľuje Martin Štofko, ekonóm Nitrianskej diecézy, ktorá je druhou najväčšou na Slovensku. „Je to tak, my vlastne financujeme cirkvi na základe zákona z roku 1949, dnes máme rok 2015!“ upozorňuje exminister kultúry a poslanec Daniel Krajcer, ktorý je jedným z organizátorov petície za odluku. Tú na internete podpísalo už vyše 7 300 ľudí a o téme sa začína rokovať v kuloároch parlamentu.
Návrh na odluku
Aký je vlastne návrh? Namiesto 2 % odvedených daní, ako je to dnes, by ľudia rozhodovali o 1 % zo svojho daňového základu. Čiže navyše by to nikoho nič nestálo. Ľudia by mohli určiť, či percento zo základu ich dane pôjde pre cirkev, alebo organizáciu tretieho sektora. Zvyšná, neurčená časť, by išla na opravu kultúrnych pamiatok, ktorá je v súčasnosti výrazným požieračom cirkevných peňazí.
„Tento model by nebol lacnejší ako súčasný, štát by stál možno o 10 - 15 miliónov eur viac, ale bol by spravodlivejší. Nedá sa povedať, že by cirkvi dostali menej peňazí, môžu dostať dokonca aj oveľa viac, ale už to bude na základe slobodného rozhodnutia ľudí,“ tvrdí Krajcer.
Reštitúcie
Po revolúcii v roku 1989 sa aj cirkvám vracali v rámci reštitúcií zhabané majetky, Štofko však zdôrazňuje, že došlo iba k čiastočnému vyrovnaniu. „Nevrátilo sa všetko, lebo reštitučný zákon stanovil, o čo si cirkvi môžu požiadať a aké doklady k tomu musia doložiť. Nedali sa vrátiť napríklad majetky, o ktorých síce pamätníci dosvedčia, že patrili cirkvi, ale doklady o tom boli za komunizmu zničené alebo sa stratili,“ hovorí. Zákon rovnako neumožňoval vrátiť pozemky, ktoré sa medzitým zastavali. „Takto máme napríklad asi 150 hektárov v areáli podniku Duslo Šaľa – hoci štát vybudoval fabriku na zhabanej pôde a neskôr ju predal súkromníkovi, tak cirkev za pozemky nedostala nič.“
Ale ani všetky pozemky, o ktorých navrátenie mala cirkev právo požiadať, nie sú majetkovo vysporiadané. „Pokiaľ ide o Nitriansku diecézu, tak sa dodnes nemôžeme dostať k asi 6 000 hektárom ornej pôdy, ktorú sme si podľa zákona nárokovali. Súdime sa o ne,“ zdôrazňuje diecézny ekonóm.
Majetky
Aké majetky má teda katolícka cirkev? Jej predstavitelia sa neradi púšťajú do akýchkoľvek odhadov ich hodnoty. „Akú hodnotu má Nitriansky hrad? Alebo zlatý kalich vykladaný perlami? Áno, majú veľkú hodnotu, ale sú ekonomicky nezaujímavé.“ Cirkev má dnes príjmy najmä z prenájmu budov a pôdy. „Celkové príjmy cirkvi si nedovolím odhadnúť, ale určite by som nehovoril o desiatkach miliónov eur ročne,“ pokračuje Štofko.
Väčšina príjmov ide do rekonštrukcií kultúrnych pamiatok. „A zo všetkého, čo zarobíme, platíme dane,“ zdôrazňuje. Od dane sú oslobodené iba milodary, teda ľudovo povedané to, čo ľudia hádžu v kostoloch do zvončekov. Lenže ani tam vraj nie je situácia jednoduchá. Je mnoho farností, kde je po omši vo zvončeku iba zopár eur. Mnohí veriaci si dnes už nemôžu dovoliť byť takí štedrí ani pri udalostiach, ako sú svadby, krsty či pohreby. „To, čo sa vyzbiera do zvončeka, ide na výdavky farnosti – teda elektrinu, kúrenie, upratovanie kostola a celú pastoračnú činnosť...“ upozorňuje Štofko. „Mnohí hovoria: Cirkev žije z našich daní! Ja im odpovedám – mnohí žijú práve z našich daní. Iba Nitrianska diecéza ročne na daniach z príjmu odvedie asi 300 000 eur,“ tvrdí diecézny ekonóm.
Odluka?
„Keby došlo k radikálnemu riešeniu a štát by úplne prestal prispievať na platy duchovných, tak pokiaľ ide o Nitriansku diecézu, naše príjmy by nám pokryli maximálne polrok vyplácania miezd. A to neviem, ako by na tom bola napríklad Žilinská diecéza, ktorá má príjem iba z prenájmu kúska lesa a pár rolí,“ upozorňuje Štofko. V takomto prípade by vraj neostalo takmer nič na opravy pamiatok či charitu. „Ak by sa schválil model, ktorý navrhujeme, určite by bolo nejaké prechodné obdobie, aby cirkev či tretí sektor zrazu nezostali bez peňazí,“ vysvetľuje Krajcer.
Predtým, ako by došlo k odluke, by Štofko privítal celospoločenskú diskusiu o tom, čo cirkev robí a či ju vlastne potrebujeme. Je totiž pravda, že väčšina kňazov sa venuje charite, deťom ulice, mládeži či seniorom. „Ak sa otvára otázka odluky cirkvi od štátu, cirkev musí otvoriť otázku reštitúcií. Ak teda chcete, aby sme žili najmä z našich prostriedkov, tak dokončime najprv toto – vráťte nám, čo bolo naše,“ dodáva diecézny ekonóm.
Podľa ministerstva kultúry, do ktorého kompetencie cirkvi patria, však nič také nehrozí. „Pokiaľ ide o reštitúcie, tie sú na Slovensku z právneho hľadiska uzavreté. Samotný reštitučný zákon nepredpokladal úplné vrátenie majetkov, ale zmiernenie majetkových krívd,“ dodáva hovorca ministerstva Jozef Bednár.
Ako si platíme cirkev:
Platy duchovných:
Sú rozdelené podľa tabuliek podobne ako v prípade štátnych zamestnancov. Na výplatnej listine štátu je v súčasnosti napríklad 310 duchovných Nitrianskej diecézy. Začínajúci kňaz má plat v čistom okolo 330 eur, biskupi, ktorí sú v najvyššej platovej triede, majú okolo 790 eur v čistom.
Počet katolíkov na Slovensku:
3 347 277 (62 %) – údaj zo sčítania ľudu v r. 2011
Počet farností:
1 514
Počet kňazov:
2 730
Platy kňazov:
Asi 330 - 600 eur v čistom
Platy biskupov:
Asi 850 eur v čistom
