Podobne ako pred kamerami, aj v živote ju sklamali muži, ktorým najviac verila - najprv otec, potom manžel. Vďaka životným skúsenostiam je umelkyňou, ktorá zahrá všetko tak, že jej to uveríte.
Teraz hráte vo dvoch seriáloch súčasne, hoci dlho predtým vás nebolo nikde vidno. Čo sa stalo? Neusmievali ste sa na tých správnych ľudí?
Neviem, či som urazila nejakého dôležitého človeka, no odpoveď, ktorú som dostala niekoľkokrát, bola, že v seriáli Odsúdené som bola taká výrazná, že bolo ťažké ma obsadiť. Prišlo mi to hlúpe a také slovenské, lebo keď v zahraničí niekto ukáže, že vie hrať, okamžite ho obsadzujú ďalej. Som predsa herečka, a nie postava. Chvíľu mi z toho bolo smutno a mala som aj depku, ale potom som si povedala, čo už.
V ťažkých časoch, keď ponuky do seriálov neprichádzali, ste sa viac venovali divadlu. Stíhate to aj teraz, keď ste opäť na obrazovke?
Divadlo v žiadnom prípade neplánujem opustiť, je to moja oáza. Ale čo si budeme hovoriť, ešte sme sa nenaučili robiť tie seriály tak ako vo svete. Neviem, či je to otázka času, ale akoby sme sa predháňali, kto nakrúti viac obrazov. V zahraničí sa pravidelne stretávajú skupiny scenáristov, ktorí každú vetu a každé slovo geniálne vypilujú. Keď sa k tomu dopracujeme, bude to veľká radosť nakrúcať. Zatiaľ tam, žiaľ, nie sme. No predpokladám, že je v tom tak veľa tlakov zo všetkých strán, že tí ľudia na to nemajú ani čas, ani peniaze.
V seriáli Tajné životy od RTVS hráte zúfalú učiteľku. No túto profesiu ste si kedysi vyskúšali aj na vlastnej koži. Museli ste vtedy použiť drsné metódy despotu z filmu Obecná škola?
Spomínam si, že škola, v ktorej som učila, sa volala Rozhanovce. Bola to škola mimo Košíc a mimo miest bolo málo učiteľov. Prvé, čo môj kolega urobil, bolo, že mi ukázal krík, z ktorého si brali trstenice. Keď som sa pýtala načo, povedal, že však uvidím. Pochopila som to veľmi rýchlo, tie deti boli skutočne divoké, ale keďže aj ja sama som bola dieťa z divých vajec, vedela som, ako na ne. Doteraz mám doma zamilované listy od budúcich mladých šarmantných ľudí.
Ako ste si k nim nakoniec našli cestu?
Motivovala som ich a nerešpektovala všetko, čo bolo uvedené v osnovách. To ma stálo aj nemálo peňazí, lebo zhruba raz mesačne som za to dostala pokutu. Ale keď niekto napísal do osnov, že deväťročné dieťa má na štyroch hodinách strihať plech, čo som ani ja nezvládala, nerešpektovala som to. Radšej som celú triedu zobrala na statok a išli sme dojiť kravy, čo som považovala za oveľa prínosnejšie.
Magda Sláviková z Ordinácie, Mačacia Marta z Divokých koní či učiteľka a stará dievka z Tajných životov - vaše postavy sú zväčša opustené a frustrované ženy. Vidia vás tak režiséri?
(Smiech) Asi tak pôsobím, neviem. U nás sa ešte stále obsadzuje aj podľa vizáže, a ja asi vyzerám zúfalo, alebo tie roly robím tak dobre. (Smiech) Viem, že keď ma volali do Tajných životov, povedali mi, že premýšľali, koho do tej postavy osloviť, a ja som vraj bola jediná, ktorá by to zvládla. Potešilo ma to, ale povedala som si, že zase idem hrať chuderu, no zbohom!
Páči sa mi, že v Prešporskom divadle, v ktorom hráte aj režírujete, sa pred aj po predstavení servíruje na prípitok hruškovicu. Tým asi prilákate dosť divákov, však?
Úplne najstrašnejšie bolo, keď mi jeden chlapík napísal, nech nevolám ľudí na predstavenie, ale na to, že nalievame a budeme mať plné hľadisko. Vtedy som pochopila, že Slovensko je na tom dosť zle, pokiaľ ide o návštevnosť divadiel. Už si ani nepamätám, ako ten zvyk u nás v divadle vznikol, ale ľuďom sa to tak zapáčil, že sme ho ponechali. Neviem, čo by sa stalo, keby sme teraz zrazu prestali nalievať, či by k nám ešte prišli. Snáď, nechodia len kvôli hruškovici. (Smiech)
Má pre vás divadlo aj terapeutický účinok? Liečite si predstaveniami svoje osobné životné zlyhania a pády?
Inšpirovala som sa padajúcimi vzťahmi v spoločnosti. Veľakrát som stretla v autobuse ženy, ktoré boli jednoznačne bité, len nemali odvahu o tom hovoriť. Dokonca som raz na ulici zastavila jednu paniu a povedala jej, nech mi nič nehovorí, že existujú zariadenia, kde sa dá ísť aj anonymne, a dala som jej do ruky vizitku. U nás sa o tom málo hovorí, ľudia sa hanbia alebo boja svojich partnerov a na základe toho vznikajú zlé a šialené vzťahy aj medzi deťmi a rodičmi. Tvárime sa na katolícky štát a tradičnú rodinu, ale tie vzťahy sú také pokrivené, že ak niečo teraz nevymyslíme, budú sa tým riadiť aj ďalšie generácie.
Zostaňme pri téme rodina. V detstve ste sa museli vyrovnať s rozvodom vlastných rodičov a neskôr ste sa rozvádzali aj vy, keď ste zistili, že váš manžel žil paralelne popri vás aj v inej rodine. Posilnilo to váš vzťah s dcérkou Rebekou (22)?
Spustila to asi moja mama. Tá bola zo štyroch detí a ich rodičia sa venovali najmä hádkam. Milovali svoje deti, ale stále sa hádali. To bol základný motív ich manželstva do konca života. Moja mama si povedala, že v jej rodine toto pretrvávať nebude a vychovávala ma ako svoju kamarátku. Vždy som za ňou mohla prísť s akýmkoľvek problémom. Preto ako prvá vedela, kedy som stratila panenstvo a veci, ktoré obyčajne dcéry s matkou neriešia. A takýmto spôsobom som vychovávala aj ja Rebeku.
Netrpela pri vašom rozvode?
Moja dcéra išla s tým problémom k školskej psychologičke, čo ma rozplakalo. Riešenie našla veľmi rýchlo. Môj manžel sa nepridal, takže sme to celé roky riešili len my dve. A teraz, keď som stretla Ferka a začal sa o Rebeku starať ako jej vlastný otec, akoby nás to vyliečilo. Rebeka si uvedomila, že nie všetci muži sú takí.
Hudobník a novinár František Lintner je vaším partnerom už zopár rokov. Ako ste sa spoznali?
Cez internet a vďaka tomu milujem facebook. Bolo to počas nakrúcania Odsúdených. Moja dcéra Rebeka odletela do Ameriky a ja som po prvý raz mala pocit, že nemusím žiť v byte s mojím bývalým partnerom, a tak som odišla do podnájmu. Mojej mamy sa zmocnil des, lebo ten byt nám kupovala ona. No keď som z toho bytu odišla, v priebehu pol roka som sa psychicky zregenerovala. Dovtedy som o novom chlapovi nechcela ani počuť a vrátila som sa k veciam, ktoré som dlho nerobila. Išla som do kina, chodila som do kaviarne s knižkou a opäť som sa vrátila k sebe a k ľuďom. Možno, keby mi Ferko napísal na facebook pol roka predtým, odsuniem jeho správu. Akurát som sa bála stretnutia, že budem sklamaná, pretože sa mi s ním dobre písalo. Ale nakoniec prišiel, zapichol do mňa oči a bolo.
A čo pekné vám vtedy napísal?
Myslím, že prvý kompliment bol, že sa veľmi pekne usmievam, čo bolo v role Gigi z Odsúdených veľmi komické. Ale asi niečo na mne vybadal. No keďže on žil v Trenčíne a ja v Bratislave, chvíľu to bolo komplikované, ale už žijeme spolu.
Nedávno ste povedali, že vo vašej rodine tikajú biologické hodiny pomalšie a nebránite sa ani dieťaťu. Ešte to platí?
Ktovie, to ja neviem. Povedali sme si, že nebudeme nič siliť a nemáme s tým vôbec problém. Moja babička išla ešte v šesťdesiatke k lekárovi a pýtala sa ho, kedy jej to odíde, a on jej na to len povedal: „Babička, kúpte si kondóm.“ (Smiech) Takže, keď som to zdedila aj ja, na jednej strane sa obávam a na druhej strane aspoň ešte nejaký čas nebudem mať až toľko vrások.
A vedeli by ste si to ešte predstaviť?
Pokojne. No nedávno som počula, že nejaká Talianka porodila až v päťdesiatke svoje prvé dieťa a odobrali jej ho, že je to v takom veku už nemorálne. No ja si to nemyslím. Keď má to dieťa lásku, je jedno, ako starí sú jeho rodičia. Moja mama porodila moju sestru 15 rokov po mne zo zdravotných dôvodov. Mala padnutý žalúdok a doktor jej povedal, že jediný spôsob, ako sa dá zodvihnúť, je tehotenstvo. Sestra teda vznikla ako liečivo a zároveň ja som si na nej nacvičila materstvo.
Vo svojom predstavení hovoríte: „Človek potrebuje slzy, čistia dušu.“ Poplačete si často?
Asi ako každý, a nepovažujem to za hanbu. Niektorí režiséri trvajú na tom, aby herci na javisku plakali, ale niekedy to nie je nutné, tú emóciu treba vzbudiť v divákovi. Slzyvšak považujem za niečo veľmi čisté. Ale nájdu sa aj ľudia, ktorí nevedia plakať, a tak radšej krájajú cibuľu, aby si poplakali.
Ako riešite problémy? Uzatvárate sa do seba a nekomunikujete, alebo máte potrebu ich rozoberať?
Som typ, ktorý sa nevie hádať. Viem síce aj nakričať, ale neviem reagovať okamžite. Potrebujem všetky informácie dostať do hlavy, zoradiť si ich, a potom viem zaujať stanovisko. Keď niekto chce, aby som zaujala stanovisko hneď, nikdy to nie je dobré a vždy to potom ľutujem.
Keď sa prevalila nevera vášho exmanžela, tiež vám to dlhšie trvalo, kým ste si to uležali?
Nedokázala som o tom ani otvorene hovoriť, potrebovala som čas a bola to pre mňa veľmi ťažká situácia. Vždy som si myslela, že keď jedného dňa zistím, že môj partner mi bol neverný, okamžite mu zbalím veci. No bola to len taká podivná predstava, zareagovala som úplne ináč. Koľkokrát som si hovorila, čo by som robila, keby ma niekto napadol. Dnes už viem, lebo sa mi to stalo raz v noci v Košiciach.
Čo sa stalo?
Keď som chcela ísť študovať, otec mi povedal, že mi nedá ani korunu a musela som si zarábať. Tak som chodila v noci po predstavení z Prešova do Košíc upratovať gymnázium, kde som kedysi študovala. Popri škole bol Petrov park, ktorý bol dlhé roky čiernou dierou a strašiakom Košíc, hoci dnes je to tam už nádherné. Kedysi sa tam však nachádzal blázinec. Zrazu odtiaľ vyliezol pán, chytil ma za ruku a ja som nevedela, čo mám robiť. Kričala som, v okne bola babička, ktorá zatvárala okno a kašľala na mňa. Potom pribehol nejaký pán a pomohol mi. Keď som neskôr nad tým rozmýšľala, vôbec som nemala strach, nezamrzla som a vybavila som si pomoc.
V Tajných životoch hrá vášho otca, s ktorým máte komplikovaný vzťah, herec Leopold Haverl. Aký ste mali vzťah s vaším biologickým otcom, keď vám odmietal platiť školu?
Naši sa rozviedli a ako to, žiaľ, v mnohých rodinách býva, otec sa rozišiel nielen s našou mamou, ale aj s nami. Šokovalo ma to, lebo bol pre mňa vždy ocko. Zažila som tú zmenu a nebola som schopná tomu porozumieť. Keď som mala 28 rokov a dieťa, pokúsila som sa s ním opäť nadviazať rozhovor, a nakoniec som buchla dverami a odišla. Vlani zomrel, no predtým sa pokúsil o zmierenie. Povedzme to tak, že nikdy sme si nevysvetlili, čo sa stalo, ale dala som mu šancu. Myslím si, že muži, ktorí sa rozvádzajú s vlastnými deťmi, sú hlúpi.
Nezanevreli ste na mužov, keď vás tak zraňovali?
Nie, zanevrela som len na hlúpych mužov a trúfam si, že už dokážem odhadnúť, s kým to nebude v živote „sranda“. Keď máte partnera, opite ho. Toto mi poradila aj moja mama. Keď je zlý, okamžite preč, neexistuje žiadna náhoda a bude sa to len stupňovať. A keď spoznáte jeho rodičov a nedá sa, hneď rýchlo preč!
A teraz vám svitá na nové začiatky?
Áno, opäť začíname niečo nové. Teraz sa mi podarilo získať späť náš byt, ktorý mi kúpila moja mama. Bývalý mi odovzdal kľúče, dávame ho do poriadku a zvažujeme, či zostaneme na Slovensku. Sme sklamaní z toho, ako sa to tu celé vyvíja, a nemyslím si, že chceme žiť v štáte, kde bude onedlho Kotleba v parlamente. Ktovie, možno sa usadíme niekde hneď za hranicami, len aby sme patrili do lepšie vymysleného štátu, ale pracovať chcem tu.