Kto si mal všimnúť, že s dospievajúcimi deťmi nie je niečo v poriadku? O varovných signáloch, ktoré predznamenávajú tragédiu, sa Nový Čas porozprával s detskou psychologičkou Gabrielou Herényiovou.
V posledných dňoch si dve mladé dievčatá vzali život brutálnym spôsobom. Prečo takto radikálne riešili svoje problémy?
V tomto období puberty si nedokážu plne uvedomiť následky fatálneho rozhodnutia. Chcú svoje problémy riešiť radikálne. Chcú aj upútať a zaujať, aby si to všetci navždy zapamätali.
Kto nesie za takúto smrť zodpovednosť?
V dnešnej dobe, ktorá je strašne rýchla, nemáme čas poriadne ani na seba, nieto ešte na deti. Rodičia sa snažia uživiť rodinu, majú dve práce. Prídu domov, sú unavení, vyčerpaní. Nenájdu si pár chvíľ, aby sa s deťmi porozprávali, aký mali deň, čo zažili a podobne. Viniť teraz z toho rodičov je však zbytočné. Tí sú smrťou svojho dieťaťa vytrestaní do konca života. Avšak určitá zodpovednosť im musí byť pripísaná.
Stačí si s deťmi sadnúť a porozprávať sa s nimi?
Určite je to dobrá cesta, ako si získať ich dôveru. Z našich životov sa vytratil reálny rozhovor. To je obrovská chyba. Žiadne sociálne siete nenahradia otvorenú komunikáciu. Je choré, ak rodinní príslušníci komunikujú cez internet. Rodičia si myslia, že dieťa je najedené, má kde spať, má najnovší telefón či pekné oblečenie a to stačí.
Podľa vás sú teda sociálne siete skôr pliaga ako pomoc?
Určite áno. Z vlastnej praxe mám prípad, keď sa maloletá pokúsila spáchať samovraždu, lebo ju kamarátky vymazali ako priateľku na facebooku. Ak sú už rodičia zaregistrovaní na takýchto sieťach, treba si všímať, čo tam dieťa robí. O čom píše, aké stránky sa mu páčia.
Deti to často berú ako výsluch a sledovanie. Také otázky dospievajúceho skôr naštvú.
Ale ako inak rodičia zistia, čo ich deti celý deň robia? To nie je nejaké špicľovanie, to je záujem o dieťa. Rodič ho miluje, tak sa o neho zaujíma. Treba sa s deťmi zhovárať tak, aby nemali pocit, že ich sledujete. A ak sa nechce baviť a zatvára sa v izbe či badáte zmeny nálad, smútok alebo nechuť do jedla, treba vyhľadať všeobecného lekára. Ten posúdi, či treba navštíviť odborníka.
Rodičia sa možno hanbia navštevovať s deťmi psychológa.
To je absolútny nezmysel. Asi je to nejaký dôsledok z dôb minulých. V moderných spoločnostiach deti bežne navštevujú psychológa. Ale komu sa má dieťa vyrozprávať? Hľadať pomoc u spolužiakov? Veď tí nevedia, ako riešiť kritické situácie. Tu pomôže len odborník.
Ako sa teda majú rodičia s deťmi rozprávať?
Bohužiaľ, z praxe viem, že deťom vyčítame, čo spravili zle, no zabúdame ich chváliť. Dávame len negatívnu spätnú väzbu. Práve v období dospievania sa potrebujú tínedžeri cítiť dôležití a zaujímaví. Stačí sa len dieťaťa spýtať na jeho názor, či aké riešenie navrhuje. Treba ho brať ako člena rodiny, ktorý má v nej nejakú váhu a má právo na svoj názor, ktorý ostatní rešpektujú. To sú najväčšie chyby, ktorých sa dospelí dopúšťajú. Rodičia si myslia, že presne vedia, čo je pre ich potomkov najlepšie, a nútia ich do vecí, ktoré vyslovene neznášajú.
Čo robiť v prípade, ak má dieťa už zdravotný problém a bolo napríklad liečené na psychiatrii?
Ak už je to ochorenie, je ťažké samovražde zabrániť. Ak je v zlom rozpoložení, môže si život vziať takpovediac kedykoľvek. Ak však rodič vie, že jeho dieťa má takéto úmysly, treba ho ostražito chrániť, chodiť pravidelne k odborníkovi a vyjadrovať mu absolútnu podporu. A, samozrejme, odstrániť z jeho dostupnosti všetky možné predmety, ktorými by si mohlo ublížiť.
Deti sa však často pretvarujú a najmä v puberte odmietajú komunikovať a zdôveriť sa.
Tu je veľká chyba, že na školách nie sú školskí psychológovia. Školy si ich nemôžu dovoliť a často sa nahrádzajú len výchovnými poradcami. To sú vo väčšine učitelia a k nim majú deti nízku dôveru. Dieťa by nemuselo nikam chodiť, rozpráva sa s človekom znalým problematiky a v známom prostredí. Pravidelným rozhovorom, stačí raz za čas, psychológ vyhodnotí, či je problém zrelý na terapiu, alebo sa dieťa potrebuje len zdôveriť. V situáciách, ako je samovražda spolužiaka, by mal odborník pracovať s celou triedou. Takáto udalosť zastihne aj celú školu, nielen kamarátov. Toto je veľmi dôležité a myslím, že by sa problémom malo zaoberať aj ministerstvo školstva.
ODBORNÍK NA ZBRANE: OTCOM HROZí TREST
Podľa Ľudovíta Mikláneka z občianskeho združenia Legis Telum sa otcovia oboch dievčat Dominiky († 14) aj Zdenky († 16), ktoré spáchali samovraždu, dostali do problémov, keďže ich dcéry mali k zbraniam prístup. „Mali by byť stíhaní v zmysle zákona. Hrozí im pokuta v stovkách eur, ale väzenie nie. V prípade, že sa to ukáže ako závažný priestupok, môžu im byť odobraté zbrojné preukazy. Každá zbraň je písaná na konkrétneho vlastníka preukazu. Iba on s ňou môže manipulovať a žiadna iná osoba sa k nej nemôže dostať,“ vysvetlil odborník.
K prípadu Dominiky († 14) z Piešťan sa polícia odmieta vyjadriť. U Zdenky († 16) z Nových Zámkov je to iné. „Vo veci bolo začaté trestné stíhanie pre trestné činy usmrtenia, nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami,“ povedala policajná hovorkyňa Renáta Čuháková.
