Išlo o fiktívnu postavu, ktorú preslávil televízny seriál Hříšní lidé města pražského. Lenže Bratislava má oveľa väčšiu legendu, a skutočnú! Inšpektora Jozefa Šétaffyho. O živote slávneho deda nám porozprával vnuk Jozef Šétaffy (66).
Budúci kriminálny inšpektor Jozef Šétaffy sa narodil v roku 1897 v Borskom Svätom Jure. V roku 1915 absolvoval gymnázium v Skalici a pripravoval sa na povolanie lesníka. V roku 1917 ho však povolali do armády a odvelili na front. Slúžil na Balkáne a po skončení prvej svetovej vojny sa vrátil šťastne domov, kde nastúpil do revíru na panstve princa Hohenloheho ako lesník. Staral sa o les a zver v revíre, ale mal na starosti aj prípravu a organizáciu poľovačiek pre panstvo a ich hostí.
Raz prišiel na poľovačku aj policajný riaditeľ. Mladý Šétaffy mu robil pobočníka a vďaka jeho presnej muške bol úlovok pána riaditeľa bohatý. Po úspešnom love bola veselá hostina. V takej situácii sú si všetci rovní a riaditeľ sa s pobočníkom, mladým lesníkom Jožkom, skamarátil do takej miery, že mu ponúkol miesto na polícii. Bola to ponuka, ktorá sa nedala odmietnuť. A tak v roku 1920 prijali Jozefa Šétaffyho do polície v Bratislave, onedlho ho zaradili na kriminálne oddelenie.
Chránil Masaryka
Chlapci z kriminálky plnili okrem svojej štandardnej služby aj špeciálne úlohy. Jednou z nich bolo poskytovanie osobnej ochranky významným osobnostiam a štátnym činiteľom. Služba to bola náročná, zodpovedná, a nie príliš obľúbená. Príjemnou výnimkou však bola ochranka pre prezidenta republiky T. G. Masaryka. Ten rád trávil leto na Slovensku na zámku v Topoľčiankach. Službukonajúci strážca mohol vtedy bývať na zámku aj s rodinou a využívať jeho „hotelový“ servis. Na želanie prezidenta nosila časť dámskeho personálu a manželky niektorých hostí miestne kroje ako prejav národnej hrdosti. Šétaffy robil bodygarda Masarykovi v Topoľčiankach v lete 1923.
Oklamal lupičov
Ďalšie roky služby na polícii však už neboli také poetické. Šétaffy lietal z jedného prípadu na druhý a darilo sa mu ich úspešne objasňovať. Bratislava nebola ešte taká rozľahlá ako dnes a jej celé širšie centrum bolo dostupné aj pešo. Inšpektor Šétaffy nebol kancelársky typ, väčšinu času v službe strávil v teréne.
Používal na tie časy netradičné metódy pri vyšetrovaní, ako sú maskovanie a prezliekanie sa do rôznych kostýmov. Raz použil uniformu poštára. Vo vtedajšej prímestskej časti Dornkapla (dnešná Trnávka) mali poštári problém z lúpežníkmi, ktorí prepadávali poštové koče prevážajúce balíky aj peniaze. Boli pri tom dosť suroví, neozbrojení poštári si s nimi nevedeli dať rady. Šétaffy vymyslel plán na ich dolapenie. Pretože nechcel ohroziť bezpečnosť poštového kočiša, sám sa prezliekol do jeho uniformy a zasadol na kozlík nákladného voza. Po niekoľkých dňoch lupiči padli do nastraženej pasce, pretože v nákladom priestore poštového voza boli žandári, ktorí ich pochytali.
Pomáhal židom
V medzivojnovom období mala Bratislava svoju charakteristickú atmosféru a kolorit. Jednotlivé sociálne vrstvy a národnosti sa navzájom primerane akceptovali. V meste bol bohatý spoločenský život, bolo tu veľa vinární a zábavných podnikov. A bolo tu, samozrejme, aj podsvetie. V tomto pestrom prostredí na strane zákona a spravodlivosti pôsobil kriminálny inšpektor Jozef Šétaffy.
Atmosféra v meste sa však zmenila v roku 1939 po vzniku prvej Slovenskej republiky. Začali sa perzekúcie, arizácia a odsun židovského obyvateľstva do koncentrákov. Túto situáciu znášal Šétaffy veľmi ťažko. Dlhé roky sa poznal so známym bratislavským právnikom Dr. Steinom, často sa s ním radil pri riešení svojich prípadov. A Dr. Stein bol Žid. Šétaffy našiel preňho a jeho manželku úkryt v jednej opustenej pivnici v Starom Meste. Laci, syn Steinovcov, bol však chorľavý a mal cukrovku, Šétaffy ho nakoniec ukryl rovno vo svojom služobnom byte! Riskoval tým veľa, nielen svoju kariréru... Na začiatku roku 1945, keď sa už línia frontu blížila k Bratislave, Laci Stein vážne ochorel. Dostal zápal pľúc a domáce medicíny nezaberali. Potreboval nutne lieky a odbornú lekársku starostlivosť. Legálne však do nemocnice ísť nemohol. Vtedy Šétaffy využil svoje známosti a pod cudzím menom sa mu podarilo Laciho hospitalizovať v Nemocnici u Milosrdných bratov. Tu sa dočkal prechodu frontu a vyliečil sa. V roku 1947 odišiel do zahraničia a do Bratislavy prišiel na návštevu až koncom 60. rokov už s manželkou a dvoma deťmi zo západného Nemecka.
Nezľakol sa gardistov
S blížiacim sa frontom narastali v Bratislave napätie, nervozita a strach. Prítomné nemecké vojsko sa pripravovalo na obranu, obyvatelia boli nútení na okraji Bratislavy budovať opevnenia. Šétaffy dostal hlásenie, že na východnom okraji Bratislavy slovenskí gardisti šikanujú a bijú študentov, ktorí tam kopali zákopy. Na mieste zistil, že gardisti sú poriadne opití. Ich veliteľ sa začal vyhrážať inšpektorovi, že ho nechá ako zradcu bez súdu zlikvidovať. Šétaffy však nezaváhal, vytiahol služobnú zbraň, dvakrát vystrelil do vzduchu a svoj browning namieril na čelo opitého gardistu. Výstrely a rozhodná akcia zapôsobili aj na ostatných, zostali ako paralyzovaní. Vzápätí sa na miesto dostavila hliadka vojenskej polície, ktorá začula výstrely. Opitých gardistov odzbrojili, naložili do nákladného auta a odviezli. Mnohí prítomní potom dlho spomínali na to, ako inšpektor Šétaffy odstavil skupinu gardistov ešte pred príchodom frontu.
Perzekúcie
Koniec vojny znamenal pre väčšinu ľudí aj koniec útrap a každodenného boja o prežitie. Nie však pre Šétaffyho. Krátko po fronte sa začala presadzovať nová „ľudová“ moc, často im však išlo iba o vybavovanie osobných účtov. Inšpektor mal, samozrejme, veľa osobných nepriateľov. Niektorí ľudia z kriminálneho podsvetia sa odrazu dostali k moci a využili svoje nové možnosti. Šétaffyho aj s manželkou uväznili - bez súdu a uvedenia dôvodu, osobný majetok zabavili a rozkradli. Na slobodu sa dostali až po niekoľkých mesiacoch. Šétaffy sa mohol vrátiť do služieb polície, ponúkli mu dokonca miesto šéfa kriminálky v Košiciach. V cudzom meste bez znalosti prostredia by však nemal šancu na úspech, a tak ponuku neprijal. Zamestnal sa ako štátny úradník na Fonde národnej obnovy. Po prevrate vo februári 1948 ho prepustili ako politicky nevyhovujúceho. Mal 51 rokov a mohol ešte všeličo dokázať, no odrazu sa stal občanom druhej kategórie. Mohol pracovať len ako pomocný robotník vo veľkosklade s potravinami, neskôr robil recepčného a vrátnika.
Smutný koniec
Napriek všetkému si zachoval zdravý životný optimizmus. Kamaráti si ho raz pri vínku doberali, prečo preverovacej komisii nepovedal, že za slovenského štátu nebol politicky aktívny, že ako kriminalista iba chytal darebákov. „Nemohol som, skoro všetci tam sedeli,“ s povzdychom odpovedal Šétaffy.
Napriek tomu, že bol zo služby už dávno vyradený, aj po rokoch sa s ním súkromne radili príslušníci novej kriminálky a pomáhal im pri riešení niekoľkých zložitých prípadov. Vrátil sa aj k svojej záľube, chodil často do lesa a svojich vnukov zasväcoval do jeho tajomstiev. Venoval sa tiež výcviku psov, spolupracoval s chovnou stanicou služobných plemien. Niekoľko svojich zaujímavých prípadov zaznamenal do poviedok, ktoré vyšli koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov v novinách. Použila ich aj Naďa Schneiderová v knižke Lietajúci inšpektor, ktorá vyšla v roku 1971. Podľa knižky potom nakrútili štvordielny seriál To je váš prípad, Šétaffy. Zomrel v roku 1984.
