Horolezec Peter Hámor: Aké krásne a nebezpečné sú Himaláje

Popradčan Peter Hámor miluje hory. Prezradil, aké nebezpečné môžu byť Himaláje.

Čo pre úspešného slovenského horolezca znamenajú najvyššie hory sveta?

Ako si spomínate na prvú expedíciu? V roku 1996 ste sa pokúsili vystúpiť na osemtisícovku Lhotse.

Bola to moja prvá himalájska skúsenosť s množstvom začiatočníckych chýb, ale aj keď sme nevystúpili na vrchol, bola to pre mňa veľká škola výškového horolezectva. Ale Lhotse je a vždy bude v tieni Everestu, kam sa nám podarilo vystúpiť v roku 1998.

A čo vám dala táto expedícia?

Bola to moja druhá výprava do Himaláji. Okrem samotného výstupu na strechu Zeme som si presne zatriedil, čo chcem a čo nechcem vo výškovom lezení robiť. Pochopil som, že mohutný expedičný štýl lezenia nie je moja šálka kávy. Bolo to veľké a silné poznanie. Do Himalájí som sa vrátil až v roku 2004 a potom v roku 2006 ako jeden s Tres Pedros so svojimi poľskými kamarátmi Piotrom Pustelnikom a Piotrom Morawským. Ľahkým štýlom sme vystúpili na Čo Oju, Annapurnu a Broad Peak. Na Annapurne a Broad Peaku som stál ako prvý Slovák.

Aký je rozdiel medzi expedičným a ľahkým štýlom?

Asi taký ako medzi karavánou a pár jazdcami na koni. Aký je to športový výkon, keď vám niekto všetko vynesie, prešliape a zabezpečí cestu a ešte pre istotu si zoberiete aj kyslík?! Môže to byť silný zážitok, ale chýba mi v tom etika. Do základného tábora nám veci pomôžu vyniesť nosiči. Odtiaľ si však všetko zabezpečujeme sami. Občas nestaviame ani základný tábor a na vrchol a späť ideme z poslednej dediny. Tento spôsob sme pomenovali tatranský štýl – krčma – vrchol – krčma. Keď nie je pekná krčma, vybudujeme základný tábor, a to je potom ten moderný a populárny alpský štýl. (Smiech)

Spomenuli ste kyslík...

Základom môjho lezenia je vyjsť na vrchol a späť nielen bez podpory nosičov a iných pomocníkov, ale aj bez kyslíkového prístroja. Len svojimi silami. Preto je pre mňa veľmi dôležitá aklimatizácia. Aj teraz odchádzam do Himalájí o mesiac skôr, aby som sa dobre pripravil. Telo si musí vytvoriť dostatok červených krviniek, aby stíhali dopravovať dostatok kyslíka, aj keď je ho vo vzduchu, ktorý dýchate, ukrutne málo. Niekomu však nepomôže ani aklimatizácia, je to geneticky dané. A výšková choroba je v konečnom dôsledku smrteľná. Prichádza nenápadne, ale ak rýchlo nezostúpite do bezpečnej výšky, koniec je neodvratný.

Smrti ste čelili veľakrát.

Nebezpečenstvo je veľmi vysoké. Keď sme vystupovali v roku 2013 k vrcholu Lhotse, ostreľovali nás kamenné projektily. Niektoré kamene nás aj trafili. Talian Marco Confortola mal rozbitú hlavu, Španiel Jorge Egocheaga zlomený palec na ruke, ale my ostatní sme mali šťastie. Viete, vrátiť sa spod vrcholu nie je hanba. Smutné je nevrátiť sa. Ak tam zostane kamarát, na to sa zabudnúť nedá. Takto sa v roku 2009 Poliak Piotr Morawski na Dhaulágirí prepadol do 30-metrovej ľadovcovej trhliny.

Na vrchole Annapurny ste ako prvý človek v histórii stáli dvakrát. Čo pre vás táto hora znamená?

Výstupy na Annapurnu patria k mojim najťažším. V roku 2008 som na hrebeni zažil búrku, aj keď som si dovtedy myslel, že v takej výške búrka s bleskami neexistuje. Dnes viem, že je a prežili sme ju. Po troch zásahoch bleskom, prepálenej kombinéze, roztrhnutej topánke a po krátkom bezvedomí sme dokázali zostúpiť. V základnom tábore nám rozprávali o obrovskej búrke nad Annapurnou, ktorú, ak by tam niekto bol, nemohol prežiť. Neverili nám, že sme práve odtiaľ zostúpili.

Minulý rok ste vyšli na Šiša Pangmu. Koľko osemtisícoviek vám ešte chýba a na koľkých ste už stáli?

Nechýba mi žiadna. A nestál som na žiadnej. Aj keby som dnes s výškovým horolezectvom skončil, som spokojný. Ďakujem Bohu a horám za to, že som to mohol zažiť a že som prežil. Na svete je 14 osemtisícových vrcholov a ja som bol na dvanástich. No z pokory k horám nikdy nešliapem nohami po ich vrcholoch. Jemne vrchol pohladím a poďakujem hore, že ma tam pustila.

Je dnes Everest naozaj plný expedícií a odpadkov?

Je to blud, ničím nepodložené tvrdenia ľudí, ktorí tam už niekoľko desaťročí neboli. Everest je nádherná hora. Áno, niekedy v 70. rokoch prichádzali expedície s 20 tonami nákladu a odchádzali s niekoľkými kilami batožiny. Dnes sa však hora čistí. Pri vstupe do ochrannej zóny Everestu vám zaregistrujú každú batériu, každú plynovú kartušu na varič, proste všetko. Necháte tam vysoký finančný depozit, a keď veci nedonesiete späť, prídete oň. A nielen to – odpadky, a nielen tie vaše, ale dokonca aj vaše exkrementy musíte zniesť naspäť dolu. Je na to špeciálna nádoba a extra nosič.

Koľko kíl batožiny beriete so sebou?

Už niekoľko rokov toho nie je až tak veľa. Takmer všetok svoj výstroj mám totiž uložený u mojich nepálskych priateľov v Káthmandu, a tak si z domu beriem len to najnutnejšie. Všetko, čo sa dá zadovážiť na mieste, si kúpim tam. A dá sa tam kúpiť a zohnať naozaj úplne všetko.

Čo stojí taká výprava?

Sú aj také vrcholy, za ktoré musí účastník expedície zaplatiť vyše 70 000 dolárov. Cena závisí od toho, kam idete, na ako dlho, s akými službami, kedy... Moje výpravy sú síce iné ako tie komerčné, no aj tak je toho dosť a bez pomoci sponzorov – priateľov by to nebolo možné. Som im za to vďačný. Dávno sú preč časy, keď himalájske expedície boli prestížnou štátnou záležitosťou.