Jeho celoživotným poslaním je rozosmievať ľudí, čo sa mu darí už rovných sedemdesiat rokov. Karol Čálik, skvelý herec, spevák, kuchár a večný optimista, s nami prebral svoj život desaťročie zadesaťročím.
0 – 10: Zmučený žiak
Narodil sa 14 dní pred oslobodením Trnavy v roku 1945. „Všetci boli práve schovaní v pivnici - akurát pred tým, než došlo k pôrodu, vyšli s mamou do bytu,“ začína Karol Čálik rozprávanie o svojom živote. Povojnový svet je v jeho spomienkach veľmi idylický. „Mal som pocit, že ľudia sú dobrí a sú si blízki. Tešili sa, že sa tá tragédia skončila, a vzájomne si pomáhali. Hocikto ma mohol pokočíkovať, hocikde mi dali najesť.“ Všetko sa však začalo meniť v 50. rokoch. „Ľudia akoby začali mať strach, boli nedôverčiví. Začalo sa zatvárať, po ulici chodili chlapi v dlhých kabátoch a bez dôvodu vás zobrali na vypočúvanie. To sa stalo aj môjmu otcovi.“ Čálikovci boli totiž živnostníci. „Mali sme krajčírsku dielňu, kde pracoval starý otec s mojím otcom a so strýkom, čiže nikoho sme nevykorisťovali. Dielňu nám však znárodnili.“
Prvé dva roky školskej dochádzky vraj preňho boli mučením. Chodil som do chlapčenskej školy a vôbec ma to tam nebavilo. No od tretej triedy nás zlúčili s dievčatami a škola ma začala baviť. Teda ani nie škola, ale to, že tam boli dievčatá,“ smeje sa. Prvú platonickú lásku vraj zažil ako tretiak. „Pamätám si, ako som ju prvýkrát pobozkal cez veľkú prestávku na chodbe. Potom som ju stretol po 20 rokoch a pamätala si ma – ja som dosť zapamätateľný a navyše som už začínal byť známy.“
Absolútnou vášňou bol pre Čálika juniora cirkus. „Nevynechal som žiadne predstavenie, ktoré bolo v Trnave. Niekedy, keď som nemal peniaze, preskočil som plot a podliezol šapitó. Dlho som koketoval s myšlienkou, že budem klaunom. Páčilo sa mi to, pretože dokázal zabávať publikum.“ No a čoskoro sa tým klaunom aj stal...
11 – 20: Klaun
Mal 13 rokov, keď do Trnavy zavítal rodinný cirkus Jadran. „Mali len osla, vlka – čo bol vlastne vlčiak – a principálom bol majiteľ. Hrala tam trnavská kapela, kapelník býval kúsok od nás a zrejme ho oslovili, či nepozná nejakého chlapca, ktorý by vedel robiť srandu. Odporučil im mňa, takže som sa dostal do manéže ako klaun.“
Do jeho plánov stať sa cirkusantom na plný úväzok však čoraz viac zasahovalo divadlo. „Na základnej škole som sa stretol s amatérskym divadlom. Zahral som si úlohu černokňažníka Čárimára v rozprávke Kocúr v čižmách. Toto stretnutie s divadlom sa mi stalo osudovým.“
Stále sa však intenzívne zaujímal aj o šport. „Veľmi dobre som behal, bol som ľahký, špecializoval som sa najmä na vytrvalostné preteky. A hral som aj futbal za žiakov Spartak Trnava.“
No a vynechať nesmieme ani ďalšiu veľkú vášeň Karola Čálika, ktorá ho sprevádza dodnes. „Zaujímala ma hudba, spev, takže v pätnástich som sa stal najmladším členom robotníckeho spevokolu Bradlan v Trnave, kde som spieval prvý bas vedľa svojho deda. Okrem toho som chodil na husle, no tie som nedokončil, lebo mi ochrnul tretí a štvrtý prst na ľavej ruke. Zaspal som vo vlaku, ruku som mal nejako nešťastne položenú na drevenej opierke, a keď som sa zobudil, nemohol som vystrieť prsty. Postupne som ich síce rozhýbal, no dvomi som nebol schopný naplno pritlačiť strunu.“ Cit pre rytmus však naplno zužitkoval, keď s kamarátmi zo strednej školy založil kapelu R45, v ktorej hral na bicie a spieval.
Karol Čálik bol okrem iného aj pekný kvietok. „Keď bolo pekne, chodil som poza školu. Bol som nepochopený pedagógmi, napriek tomu sa považujem za priekopníka myšlienky školy v prírode. Neskôr sa to ujalo, no ja som bol za to vtedy trestaný,“ smeje sa a svoje detské vyčíňanie opisuje takto: „Bol som veľmi živý, no nepáchal som zlo, hoci to bolo tak kvalifikované. Bolo za tým skôr šibalstvo.“
Na gymnáziu zmaturoval v roku 1962 a rovno išiel na herectvo. Vtedy vraj prišli najkrajšie roky jeho života. „V roku 1963 som prvýkrát prekročil železnú oponu. Chodili sme na festivaly študentských divadiel do Západného Nemecka, Talianska, Francúzska, Turecka. A vždy sme vyhrali.“ V roku 1963 navyše nakrútil svoj prvý film Námestie svätej Alžbety. „Dodnes som ich natočil okolo 60,“ dodáva.
21 – 30: Zodpovedný otec
Na bratislavskú Novú scénu, ktorej je dnes služobne najstarším členom, sa prvýkrát na hosťovačku dostal v roku 1965. „Bolo to v Dusíkovej Modrej ruži a následne som bol obsadený do muzikálu Hello Dolly, kde som vytvoril dvojicu s Ivanom Krajíčkom.“ No a presne 1. októbra 1968 sa stal plnohodnotným členom Novej scény. „Skončil sa môj bezstarostný slobodný život, začal som sa na všetko pozerať zodpovednejšie.“ Oženil sa a čoskoro sa stal otcom. „Do rodiny pribudol syn Karol a do Československa čoskoro sovietski okupanti,“ glosuje trpko. Skončilo sa totiž krásne obdobie, keď išiel z jedného amerického muzikálu do druhého. „S nástupom normalizácie nám ich zakázali a nastalo obdobie sovietskych hudobných komédií, z ktorých nám diváci cez prestávku odchádzali... Viete, to je strašný pocit pre herca, keď zistíte, že po prestávke je v hľadisku o polovicu ľudí menej,“ konštatuje smutne, no vzápätí sa usmeje. „Mňa celý život sprevádza jedna vec. Stále akoby bola nádej, že sa niečo zmení. Síce som tomu viac neveril ako veril, ale úplne veriť som nikdy neprestal. Som totiž optimista.“
31 – 40: Infarkt
Ďalšiu dekádu začal Karol Čálik hneď troma radostnými udalosťami. „V roku 1975 som sa druhýkrát oženil a v roku 1976 sa nám narodila dcéra Markéta. V tom istom roku bola aj premiéra jedného z najúspešnejších slovenských filmov – Pacho, hybský zbojník. Dodnes ma sprevádza po celom Slovensku pokrik: ,Stoj, 300 hrmených!‘ Inak to však bolo obdobie temna.“
No a v roku 1976 stihol navyše ako tridsaťročný mladík dostať svoj prvý a, chvalabohu, posledný infarkt. „Bolo to v prvý jarný deň. Vtedy som točil film Rok má 6 dní a v priebehu jedného mesiaca som mal dvakrát za sebou chrípku. Nevyležal som ju a udrelo mi to na srdcový sval, takže som mal slabší bočno-zadný infarkt. Dokonca som vtedy aj s tým infarktom hral na javisku, lebo som nevedel, že ho mám. Bola to hra Plné vrecká peňazí, všetci boli okolo chorí, mali horúčky, len im nebolo tak zle ako mne. Bolo to pre mňa také memento, že hop, nepreceňuj svoje sily.“ Ako však priznáva, vzorný pacient sa z neho napriek tomu nestal. „A ani ním nikdy nebudem.“
41 – 50: Sklamaný
Veľmi intenzívne má dodnes spomienky súvisiace s Nežnou revolúciou, či s udalosťami, ktoré jej predchádzali. „V roku 1988 bola v Bratislave Sviečková manifestácia. Bývali sme v Starom meste na Klariskej a moja dcéra išla na návštevu k Lacovi Lučeničovi, lebo sa kamarátila s jeho deťmi. Bývali kúsok od nás, no po ňu som sa nedostal. Bránili mi v tom policajní ťažkoodenci s obuškami, krvavými očami a penou zúrivosti na perách. Boli nahuckaní ako vlčiaci na hranici. Našťastie, veliteľ ich skupiny, keď som povedal, o čo mi ide, dovolil mi prejsť. To bol pre mňa jeden strašný moment, keď som si uvedomil, že kam sa to až dostalo.“ Keď vraj prišiel november 1989, myslel si, že je to prevrat. „No bolo to len prevrátenie kabátov. Revolúcia priniesla nádej, a potom sklamanie. V podstate sa Slovensko rozkradlo, ľudia si pomýlili demokraciu s anarchiou. Preto sa dnes máme tak, ako sa máme. Privatizovalo sa za korunu, bol som toho svedkom.“
V roku 1992 sa stal umeleckým šéfom spevohry Novej scény a tento post mu patril až do jej zrušenia v roku 1999. Ako umelec však zažíval jedno sklamanie za druhým. „Predtým bolo hereckej práce dosť – naplno sa robilo v rozhlase, televízii, točili sa filmy. Toto postupne po revolúcii skončilo. Zrušilo sa štúdio hraných filmov Koliba, prestala fungovať slovenská televízna a filmová tvorba i samotná STV v tom rozsahu ako predtým. V rámci kumštu sa to strašne ochudobnilo. Preto najviac ľutujem mladých hercov, ktorí nemajú možnosť na niečom umelecky rásť, ako sme mohli my. My sme rástli na kvalitnom materiáli svetovej spisby, drámach, románoch...“
51 – 60: Dedko
Pred šesťdesiatkou sa stal prvýkrát dedom. „V tomto tisícročí sa konečne rozhýbali moje dve deti, takže do rodiny postupne pribudli prvé vnúčatá – Laura, ktorá má dnes 11 rokov, Luka (3) a Max (1). Robia mi nielen radosť, ale dodávajú mi energiu a napĺňajú môj dedkovský zmysel života.“
A rodine radosť robí aj on, keďže je znamenitý kuchár. Hoci nevarí práve zdravo. „Všetko, čo je zdravé v rámci jedla, mi nechutí. Takže moje najlepšie recepty zdravé nie sú,“ tvrdí. „Ja sa totiž nemám rád. Niekto sa pestuje, stará sa o seba... Vidím, ako si mladé kolegyne do divadla donesú všelijaké zeleninové šaláty, ovsené vločky... Ja som vyrastal na niečom inom. Ale viem sa zaprieť, urobiť si očistu. Napríklad v pôstnom období pred Veľkou nocou nepijem alkohol a nefajčím. Už dlhé roky.“ A ako to myslel s tým, že sa nemá rád? „Viete, ja nechodím cvičiť, nefarbím si vlasy, mám vlastný chrup, vlastné brucho, svaly...“ smeje sa.
61 – 70: Nie povolanie, ale poslanie
Za posledných desať rokov si okrem bohatej divadelnej práce stihol zahrať epizódne úlohy vo viacerých televíznych projektoch ako Susedia, Mafstory, Ordinácia v ružovej záhrade či Kriminálka Staré mesto. No najviac divákov si ho v poslednom čase spája s Búrlivým vínom. „Hovorí sa, že s hercom je to ako s dievčaťom, ktoré čaká na pozvanie do tanca. Takže človek sa niekedy dočká a je rád, že sa to povedzme na sklonku kariéry udeje. Že vás oslovia a vy potom môžete osloviť divákov,“ konštatuje vitálny herec, ktorého vraj omladzuje okolie. „Som veľmi rád, že stále pracujem, som medzi mladými, takže moje okolie ma núti rozmýšľať v iných reláciách a nie ako keby som posedával v parku na lavičke s rovesníkmi. Ja som navyše veľmi skoro pochopil, že herectvo nie je v mojom prípade povolanie, ale poslanie,“ konštatuje aktuálny umelecký riaditeľ Novej scény.
A čo ďalej?
„Tak s tým som nerátal...“ zarazí sa, keď od neho chceme počuť jeho plány na ďalších desať rokov. „Mal som túžbu ako mladý prežiť rok 2000. A teraz je rok 2015... Život už beriem ako dar, teším sa na každé ráno. Som rád, že sa ráno zobudím, sám sa postavím, sám trafím do divadla a v noci niekedy trafím sám domov,“ uzatvára so smiechom.
