Takto sa na pľaci stretol aj so Štefanom Kvietikom (80), ktorý mu neskôr zachránil kožu. V rozhovore pre Nový Čas Nedeľa Kočiš otvorene porozprával o tom, ako rebeloval a prečo sa búril proti režimu. Pred kamery sa Kočiš postavil už ako šesťročný. A herectvu ho priučili najväčší majstri tohto remesla. Preto keď ho o desať rokov neskôr oslovil režisér Juraj Jakubisko do Tisícročnej včely, nebol už žiadnym neskúseným elévom. „S Kvietikom, Dočolomanským aj Kronerom som sa vídal aj predtým, takže som to až tak nevnímal,“ vysvetľuje po rokoch Kočiš. A dodnes si nosí v živej pamäti úsmevné príhody z nakrúcania.
„Pán Kvietik mi v Tisícročnej včele hral asi ôsmykrát otca, takže už to bolo také ako s Milanom Kňažkom, ktorý mi dodnes hovorí - ahoj, synu, a ja mu na to - ahoj, oco,“ smeje sa herec. No v tom čase sa po prvý raz dostal do kontaktu aj s filmovou erotikou. „Naša scéna s Natašou Hasprovou, ktorú sme hrali v mlyne, kde som akože prvýkrát videl nahé ženské prsia, bola vtipná, lebo aby vznikol dojem magického vznášania a lietania, museli sme ju hrať odzadu,“ vracia sa v spomienkach Kočiš.
Záberov ukazujúcich obnaženú ženskú krásu bolo v tom čase ako šafranu, takže to bola pre dospievajúceho herca výnimočná skúsenosť. „Predtým sme nahotinky videli v nejakých časopisoch, aj keď sa k nim v tých časoch ťažko dostávalo. Niečo sme si teda odpozerali, a keďže v Bratislave sa dala chytiť aj rakúska televízia ORF, nebolo to prvýkrát. A predsa len, v šestnástich by to bolo už dosť neskoro, keby to bola premiéra. Bola síce iná doba, ale potreby rovnaké,“ smeje sa.
Chlapské priateľstvo
Spomienky na herecké legendy sú stále živé aj úsmevné. „Slavo Záhradník si často nepamätal texty, a keď na striedačku pobehoval po pľaci, najprv som nevedel pochopiť, čo robí. Niečo si písal na skriňu, niečo na sporák, a to si vlastne písal texty,“ smeje sa dnes Kočiš, ktorý hrával aj s Mistríkom, Rajniakom, Dibarborom, či Mrvečkom a dodáva: „Takisto aj pán Kroner si niekedy pripínal texty na chrbát malých hercov. Boli to vtipné finty profesionálov.“
A len málokto zo strednej hereckej generácie sa môže pochváliť tým, že si tyká so Štefanom Kvietikom a spája ich úprimné priateľstvo. „Odmalička sme sa stretávali pred kamerami a neskôr ma učil na VŠMU. Bol na mňa veľmi prísny. Asi videl vo mne potenciál, a preto mi nakladal. Myslel to dobre a ja na to aj v dobrom spomínam,“ hovorí herec, ktorý Kvietika dodnes navštevuje.
Aj keď posledné roky sa utiahol a na verejnosti ho vidieť pomenej. „Bol som veľmi rád, keď si prebral cenu na Chodníku slávy, lebo sa trošku uzavrel a nechce chodiť von do mediálneho sveta. Máme sa radi a je pre mňa veľkou cťou, že si tykáme, a považujem ho za jednu z legiend československého herectva,“ hovorí jeho niekdajší žiak. A možno pozná aj odpoveď na otázku, prečo Kvietik zatrpkol.
„To sa treba opýtať jeho, ale asi niektoré veci po revolúcii neprebehli celkom kóšer, čo si myslím aj ja. A je to veľká škoda, lebo kedykoľvek by sa pán Kvietik zjavil na obrazovke, pritiahol by veľmi veľa divákov a mnohí tí, čo sa cítia hercami, by zistili, že asi až takí dobrí herci nie sú.“
Záchranca Kvietik
Hovorí sa, že v mladosti povystrájame kadejaké dobrodružstvá, aby sme mali neskôr na čo spomínať. Podobne to platí aj v prípade Petra Kočiša. „Medzi tretím a štvrtým ročníkom som sa dlhšie zdržal v kapitalistickom zahraničí a hrozilo mi, že ma za to zavrú. Mal som 21 rokov. Vtedy sa ma pán Kvietik veľmi zastal a udržal ma na škole, lebo mi hrozil vyhadzov,“ prezrádza herec. Písal sa rok 1987 a nikto netušil, že o dva roky sa všetko zmení a hranice totalitného Československa sa otvoria.
„Chcel som emigrovať, chcel som opustiť režim, ktorý mi celkom nevyhovoval. Odjakživa som bol trochu rebel, odmietal som chodiť na Prvé máje... A keď som si emigráciu rozmyslel a vrátil sa, zobrali mi pas a odskákal som si to,“ hovorí Kočiš a dodnes za veľa vďačí práve Kvietikovi. „On pochopil, že to všetko sú nezmyselné veci, a keďže som sa vrátil späť, asi tu aj zostanem a nejaký čas sa nedostanem naspäť von. No oči sa mi otvorili vo vzťahu k ľuďom, ktorí sa vo mne vtedy nezachovali fér.“
Tajné životy
Ostrieľaný herec momentálne exceluje v seriáli RTVS Tajné životy. Ušla sa mu úloha despotického manžela, ktorý svoju ženu (Gabrielu Marcinkovú) nešetrí a aplikuje na nej ukážkový psychický teror. „Doma mi hovoria, že moja postava je hrozná, a dcéry napodobňujú moju seriálovú mimiku,“ smeje sa Kočiš. A doberajú si ho aj vlastní kamaráti. „Vravia mi, že som psychopat, alebo mi napíšu, že ma pozdravuje ich svokra a som pekný hajzel.“ To všetko však svedčí o tom, že Kočiš svoju úlohu zvláda viac ako presvedčivo. Hovorí , že herectvo je umenie predstierania.
„Herec by mal byť schopný zahrať akúkoľvek postavu. Nemôžem hrať len Petra Kočiša, bola by to asi nuda.“ V Tajných životoch si však okrem neho zahrala aj jeho dcéra Terezka (15). Jej postava je mladá pubertiačka, ktorá trpí bulímiou. V skutočnosti však mindráky zo svojho tela nemá a rieši iné veci. „Je z nej rockerka a skôr ju zaujíma, čo majú nové chlapci z AC/DC. Takisto sme nedávno bojovali s nejakými náušnicami v uchu navyše,“ priznáva otcovsky herec, pričom odmieta aj akékoľvek reči o protekcii.
„Bolo by zlé, keby som svoje dcéry zobral za golier ako mačence a niekde ich tlačil. Keby na to nemali, tak by to jednoducho nefungovalo a bol by to nezmysel. Terezka a Sára sú zaregistrované v kastingovej agentúre rovnako ako ja, a keď nás potrebujú, tak nás oslovia a vyberú si,“ dodáva herec, ktorý tento rok oslávi päťdesiatku a len málokto by mu ju tipoval.
