Vypracoval sa na legendárneho vyšetrovateľa, o ktorom neskôr vyšla kniha a nakrútili o ňom aj televízny seriál To je váš prípad, Šétaffy! V Novom Čase Nedeľa vám prinášame príbehy, ktoré na základe spomienok spísal inšpektorov vnuk Jozef Šétaffy (66).
Bolo 26. októbra 1935. Slnko rozdávalo posledné, i keď zubaté lúče. Čakal som na chodníku neďaleko budovy policajného riaditeľstva U dvoch levov na služobné auto. Malo ma odviezť na perifériu mesta, kde som práve vyšetroval vlámanie z predchádzajúceho dňa. Príjemné počasie babieho leta vo mne vzbudilo sentimentálnu túžbu po úteku od každodenných starostí...
Výstrel
Z rojčenia ma vytrhli škrípanie automobilových bŕzd, erdžanie koní, praskot plechu, rinčanie skla a výkriky ľudí. Osobnému bledosivému športovému autu uháňajúcemu po Špitálskej ulici vbehol do cesty konský dvojzáprah, ktorý vychádzal z Lazaretskej. Ponáhľal som sa na miesto nehody skôr zo zvedavosti ako zo služobnej povinnosti. Okolo vodiča i kočiša čoskoro stál hlúčik zvedavcov a pribehol aj službukonajúci strážnik. Našťastie, nikto nebol vážnejšie zranený, aj obidva koníky stáli na všetkých štyroch a strážnik začal spisovať zápisnicu.
Pomaly som sa vracal na miesto, kde ma mal vyzdvihnúť náš šofér. Prechádzal som práve okolo vyleštenej výkladnej skrine obchodu s textilom Sponer, keď sa to stalo. Spočiatku som si ani dobre neuvedomil, čo sa vlastne deje. Začul som výstrel a zazrel úlomky sklených črepín odštiepených z výkladu. Vtedy som pochopil, že ma tesne minul letiaci projektil. Guľka prerazila sklo výkladu a zaborila sa do figuríny vystavenej vo vnútri. Na dámskom kostýme zanechala dieru.
Hádka
Prudko som sa obrátil a zaostril zrak smerom k predpokladanému miestu výstrelu. Vzápätí mi bolo jasné, že guľka nepatrila mne, ale mužovi stojacemu neďaleko, pri kraji chodníka. Pred ním stála elegantná žena v najlepších rokoch, s krátkou zbraňou v trasúcej sa ruke namierenou na jeho telo a niečo na muža rozčúlene vykrikovala. Muž ostal ako prikovaný. Bože, ak takto ostane stáť, tak ho už asi trafí, prebleslo mi mysľou. Prikrčený, niekoľkými dlhými skokmi som sa priblížil k „atentátničke“. V momente, ako som jej revolver vyrazil z ruky, padol druhý výstrel. Našťastie minul svoj cieľ a projektil sa zaboril do asfaltu na chodníku. Čas akoby sa v tom momente zastavil. Až vzápätí som si uvedomil nebezpečenstvo, ktoré mi hrozilo. Revolver som rýchlo zodvihol. Bola to malá „dámska“ zbraň ráže 6,35, typ Diana.
Zvedavci, ktorí ešte obkolesovali strážnika zapisujúceho okolnosti dopravnej nehody, sa vystrašene pozerali smerom, odkiaľ pred pár sekundami začuli výstrely. Niektorí sa rozbehli skryť pod brány okolitých domov. Keď zbadali, že som strelkyňu bez väčších problémov odzbrojil, začali sa zhlukovať okolo nás. Niektorým sa z tej nečakanej a nebezpečnej situácie zvýšil adrenalín natoľko, že začali byť k atentátničke agresívni. Situáciu som prestal zvládať, našťastie od Dvoch levov vybehlo pol tucta strážnikov, rozohnali rozčúlený dav a eskortovali nás, muža aj ženu do bezpečia policajnej budovy.
Vzkypená žlč
Prvá sa zo šoku spamätala žena, prezradila svoje meno ako Matilde Pomfar. Z legitimácie som zistil, že je to jej dievčenské meno. Muž sa predstavil ako jej zákonitý manžel, volal sa Franz Saha. Vrhala na neho zúrivé pohľady, častovala ho oplzlými nadávkami a vo výpovedi ho nikdy nepomenovala ako svojho manžela. Zaujímali ma, samozrejme, príčiny jej správania, ktoré vyvrcholili streľbou.
Údajne už dva roky nežijú v spoločnej domácnosti. Nerozviedli sa, lebo muž nesúhlasil. Ona od neho vraj musela utiecť, aby si zachránila holý život. Muž ju údajne surovo tĺkol, psychicky terorizoval a mal sa jej vyhrážať aj zabitím. Ďalej bedákala, že bez jeho vedomia a dovolenia nemohla z domu ani len nos vystrčiť. Na moju otázku, kam sa vtedy bez akýchkoľvek prostriedkov uchýlila, odpovedala, že ju prichýlili rodiča, ktorí bývajú v Račišdorfe (dnes Rača). Už nikdy sa nechce s tým darmošľapom, teda ako s manželom, zmieriť. Revolver si obstarala na svoju obranu pred ním, lebo vždy, keď ho stretla v meste, ju obťažoval a agresívne sa správal. Teraz veľmi ľutuje, cynicky vyhlásila, že výstrely minuli svoj cieľ a keby ešte mohla, iste by už trafila. Mal som s ňou strpenie až dovtedy, pokým sama v sebe svoju agresivitu nevystupňovala do takej miery, že sa zúrivo vrhla na manžela. Vtedy som ju nechal vyviesť z kancelárie.
Bez peňazí
Muž bol už postarší. Spočiatku mu nebolo veľmi do reči, postupne sa rozhovoril a objasnil mi celý manželský život zo svojho pohľadu. So svojou o 24 rokov mladšou manželkou sa zosobášili pre ôsmimi rokmi. Predtým sa spolu poznali asi pol roka. Veľmi sa mali radi, žena bola k nemu milá a pozorná. Pracoval vtedy ako obchodný agent u firmy Singer. Žili spolu veľmi dobre. Pomerne dobre zarábal, nič im nechýbalo. Žena vtedy mohla robiť, čo chcela, vôbec ju neobmedzoval. Stretávala sa s priateľkami, často aj spolu chodievali do spoločnosti. Pred vyše dvomi rokmi však stratil zamestnanie a s tým aj slušný príjem. Radikálne sa im zmenil životný štandard a najmä možnosti spoločenského vyžitia mladej manželky. Začali sa medzi sebou vadiť a škriepili sa čoraz častejšie, až jedného dňa po búrlivej hádke ho manželka opustila. Chodil za ňou, prosil o prepáčenie a tiež aby sa k nemu vrátila. Ale ona sa s ním ani baviť nechcela. Po dlhom čase sa stretli až dnes náhodou na ulici. Prechádzal po Špitálskej ulici, keď zrazu na rohu zbadal svoju manželku. Pristúpil k nej opäť s prosbou, nepripustila ho však ani k slovu. Matilde otvorila kabelku, vytiahla revolver a vystrelila.
Ten chlap na stoličke vyzeral veľmi nešťastne, až mi ho prišlo ľúto. Zrazu ma poprosil, aby som jeho manželku prepustil na slobodu, že on o potrestanie nežiada. Vraj ju stále má rád... Prosbe som však ani pri najlepšej vôli nemohol vyhovieť. Ten nešťastník si ma asi pomýlil s farárom, pomyslel som si s ľahkou iróniu. Iba ten vie zariadiť odpustenie na počkanie. Z pozície mojej služobnej povinnosti som musel začať trestné stíhanie jeho mladej manželky pre pokus o vraždu. Nakoniec sa ale Matilde jedno želanie predsa len splnilo. Franza už potom nevidela veľmi dlho.
