Unesené Češky Tonku a Hanu dva roky v pekle zmenili: V bezpečí domova porozprávali o svojom utrpení

Dva roky odlúčené od rodiny, dva roky v jednej miestnosti bez slnečného svetla či jedného ľudského úsmevu.

Takýmto peklom si prešli Češky - Antonie Chrástecká (27) a Hana Humpálová (27). Mladé ženy pred dvoma rokmi uniesli pravdepodobne teroristi napojení na al-Káidu z Pakistanu, kde cestovali ako turistky. Vďaka dlhému vyjednávaniu neziskovej organizácie IHH sa ich dennodenný strach o život skončil a dnes môžu opäť objať svoje milované rodiny. Nekonečných dvadsaťštyri mesiacov v zajatí sa však výrazne podpísalo na ich výzore.

Z rozprávania mladých žien behá po chrbte mráz. Pred odletom do Česka, už v bezpečí, ešte oblečené v moslimskom oblečení a zahalené v šatkách opísali, aké boli nekonečné dni neistoty, čakania, smútku i samoty. „Čakala som na prepustenie dva roky. Dva roky v jednej miestnosti,“ povedala Tonka. Celú situáciu ešte sťažoval fakt, že dievčatá neboli spolu, držali ich oddelene, bez toho, aby vedeli, či je tá druhá vôbec ešte nažive. „Pýtali sme sa prečo my, prečo práve táto situácia, toto miesto, prečo tak dlho... je to toľko otázok a vy môžete len premýšľať nad odpoveďami,“ dodala. Zo začiatku sa únoscov báli, zobrali im osobné veci, nevedeli nič o svojej rodine, ani to, či sa niekedy ešte vrátia domov.

O prepustení netušili

Únoscovia ich o ničom neinformovali, ženy dokonca zo začiatku ani nevedeli, že odchádzajú domov. Vyjednávanie o prepustení viedol dva mesiace zástupca IHH Izzet Şahin. Veľkú úlohu zohral zdravotný stav žien, keďže si vyžadoval lieky. Organizáciu kontaktovali priamo rodiny unesených žien po tom, čo vraj vyčerpali všetky možnosti. „Využili sme všetky prostriedky, ktoré sme mali k dispozícii, aby sme ich dostali späť. Sme šťastní, že sme ich v sobotu mohli bezpečne odovzdať rodinám,“ uviedol Şahin. Obe ženy sú podľa fotografií bez zranení, no pôsobia vychudnuto a slabo. Podľa vlastných slov sú však šťastím bez seba. „Prvýkrát po dvoch rokoch sme videli slnko a ľudský úsmev. Nemôžem uveriť, že sme tu, bojím sa, že to je len sen,“ hovorí dojatá Antonie. O svojom zážitku sa im síce nehovorí ľahko, no časom si vraj na isté veci zvykli. „Prvýkrát v živote sme videli zbrane a ozbrojených mužov. Celý čas tam niekto strieľal a vybuchovali tam bomby, no zvykli sme si na to,“ hovorí Hana. Mladé ženy sa nikdy nedozvedeli, prečo boli unesené. „Boli sme v autobuse, keď nás zastavili nejakí muži a prikázali nám, aby sme išli s nimi. Rozkázali nám, aby sme im dali naše pasy a všetky veci,“ uviedla Hanka pre denník Blesk. „V skutočnosti o nich stále nič nevieme, nepredstavili sa nám, nepoznáme ani meno tej skupiny, nič nám nevysvetlili,“ dodala. Mladé turistky nič neurobili ani neporušili moslimské zvyky.

V tvárach majú rezignáciu

Výzor mladých žien dokazuje, že prešli skutočne extrémne ťažkým obdobím života. „Na fotografiách pred únosom vidno mladé ženy s iskrou v očiach a úsmevom na tvárach, je ťažko uveriť, že na aktuálnych fotografiách ide o tie isté ženy,“ priznáva odborníčka na komunikáciu Eva Martinovičová. „Napriek tomu, že sa usmievajú, v očiach majú rezignáciu, sú poznačené dvojročným utrpením, neistotou a beznádejou,“ dodala. Hanka aj Tonka včera absolvovali testy v pražskej nemocnici. Je pravdepodobné, že obe budú potrebovať odbornú pomoc. Odborníci sa však zhodujú, že dôležité bude, aby o svojom utrpení rozprávali s rodinou.

Psychológ František Skokan:

Návrat do normálneho života by mali zvládnuť

Či sa budú vedieť ženy opäť zaradiť do normálneho života, závisí od toho, v akých podmienkach žili. Ak im teroristi neubližovali a psychicky ich netýrali, nemusí to na nich mať trvalé následky a návrat zvládnu. Mohol sa u nich dokonca prejaviť aj štokholmský syndróm, čo je fenomén, keď rukojemníci začínajú vyjadrovať sympatiu voči páchateľom. Unesení totálne strácajú kontrolu nad svojím životom a smrťou a túto kontrolu získavajú páchatelia. Rukojemník situáciu vníma tak, že mu únosca umožňuje prežiť, a preto sa zameriava na pozitívnu stránku jeho osobnosti, jeho „láskavosť“, a odmieta vidieť prejavy jeho brutality.

Chronológia únosu

13. marec 2013

Skupina ozbrojencov zastavuje mikrobus, v ktorom dve mladé ženy cestovali, pri obci Nok Kundi, viac ako 100 km vzdialeného od hranice s Iránom. Policajta, ktorý ich sprevádzal, neskôr vysadili, no nechali si jeho zbraň.

15. marec 2013

České ministerstvo zahraničných vecí zriaďuje krízový štáb.

18. marec 2013

Prezident Zeman posiela list vtedajšiemu prezidentovi Pakistanu Ásifovi Alímu Zardárímu. Ten mu neskôr odpovedal, že poveril prešetrením situácie tajnú službu.

26. jún 2013

Na facebooku sa objavuje prvé video, ktoré malo byť nakrútené ešte v apríli. Prihovárali sa na ňom obe mladé ženy a prosili o prepustenie pakistanskej neurologičky, ktorá bola v USA odsúdená za útok na vojaka a amerických agentov. Tvrdili, že sú zdravé, no zároveň, že ich životy sú ohrozené.

30. október 2013

Druhé video, ktoré sa na facebooku objavuje, je zo septembra. Obe Češky sa sťažujú na nedostatok jedla a vody, na svoj zlý zdravotný stav. Mrazivé sú slová poslednej vôle, kde jedna z nich rozpráva o tom, že chce byť spopolnená a pochovaná v hrobe.

14. január 2013

Nový veľvyslanec Pakistanu v ČR potvrdzuje, že nie je jasné miesto, kde sa Hanka a Tonka nachádzajú.

13. marec 2014

Rodiny oboch žien vydávajú vyhlásenie, kde ďakujú všetkým za podporu a veria v návrat žien.

3. marec 2015

Pakistanský Národný úrad pre krízové situácie má podozrenie, že obe ženy sú v Afganistane. Potvrdzuje tiež, že únoscovia nežiadajú výkupné.

27. marec 2015

Podľa tureckej spravodajskej agentúry Češky prekročili hranice do Turecka. Na vyjednávaní mala zásluhu turecká charitatívna organizácia IHH.

28. marec 2015

V sobotu premiér Bohuslav Sobotka oznamuje, že Hanka a Tonka sú už doma v Česku.