Získať späť fyzické zdravie pre nich ale bude zrejme jednoduchšie a rýchlejšie ako vyrovnanie sa s traumou a návratom do bežného života. Podľa psychiatra Jana Cimického hrozí, že ich budú zlé spomienky prenasledovať až do konca života.
Čo ešte Hanku s Tončou čaká? Ako ich zasiahol celý únos a dva roky strávené v temnej kobke? Na tieto otázky odpovedá pre Blesk.cz Jan Cimický. A prognóza nie je úplne pozitívna. Dievčatá prešli peklom a cesta von nebude prechádzka ružovou záhradou. Už v zajatí museli neskutočne trpieť. Cimický však vyjadril aj strach zo stotožnenia dievčat s ideológiou ich únoscov.
"V zajatí sa aktivujú základné inštinkty a človek sa snaží hlavne prežiť. Šetrí energiu, ktorú môže potrebovať. Hrozí však tiež, že po čase nechtiac prijme životnú filozofiu svojich únoscov. Hovorím o takzvanom štokholmskom syndróme. Sú známe prípady obetí únosov moslimskými teroristami, ktoré boli oslobodené a už z lietadla domov vyšli s Koránom v ruke. Ale to hovorím, pochopiteľne, všeobecne."
Strach o Hanku s Tončou malo celé Česko - o to viac, že ide o dievčatá, pre ktoré v moslimský svet nie je bezpečný. Napriek tomu mohli zajatie znášať lepšie než mnohí jedinci mužského pohlavia. "Väčšinou záleží skôr na osobnosti človeka ako na jeho pohlaví. Ale možno povedať, že z dlhodobého hľadiska zvládajú ženy nedostatok niečoho lepšie ako muži. A tiež sa dokážu lepšie prispôsobiť."
Hoci dievčatá na videu po oslobodení pôsobia šťastne, je tu stále otázka, ktorá teraz zaujíma všetkých - ako dlho môže trvať, než sa dievčatá vrátia do bežného života? "To je veľmi individuálne, záleží na psychickom nastavení každého jednotlivého človeka. Avšak určite to bude v rádoch mesiacov. Je to postupný proces. Bohužiaľ ale hrozí, že zlých spomienok sa tak úplne nezbavia do konca života. Posttraumatická stresová porucha sa môže prejaviť kedykoľvek. Nikdy neviete, čo bude spúšťač. Nejaký zvuk, pohyb, tvár... To všetko môže vyvolať spomienky na utrpenie v zajatí."
Tieto problémy sa prejavujú jednoznačne - typické sú poruchy spánku, nočné mory a podobne. Môže to ale aj byť nejaká neprimeraná reakcia, keď obeť uvidí osobu podobnú únoscovi. "V psychiatrii môžete ísť cestou odkrývania, alebo zakrývania traumy. V túto chvíľu je všetko príliš čerstvé a odkrývanie by podľa môjho názoru nepomohlo. Ale kto vie? Trebárs časom unesené napíšu o svojich skúsenostiach knihu a takzvane sa z toho 'vypíšu'."
Pre obe dievčatá to teraz bude veľmi ťažké. A nielen pre nich - aj pre ich okolie, ktoré asi nevie, ako sa správne správať. Najlepšie je hovoriť o tom, čo bude, všetko smerovať do budúcnosti. Plánovať, byť pozitívny. Netváriť sa, že všetko skončilo. "Účasť a súcit, naopak, vedie ku spomínaniu a ďalším traumám. Rozhodne by sa ľudia mali vyvarovať tvrdeniam "chápem, čo si prežila". Pretože to nie je pravda. Človek z pohodlnej a bezpečnej strednej Európy si vôbec nevie predstaviť, v akých podmienkach a pod akým tlakom dievčatá dva roky prežívali."
