So sebou si mohli zobrať len najnutnejšie veci a utekali z oblastí, kde zúria boje. Napriek tomu, že už ich v noci nebudí rinčanie skiel od výbuchov, stále je ich budúcnosť neistá. Doma nechali rodiny, dokonca aj deti, ktoré im nedovolili zobrať. Dočasným bydliskom sa im stal hotel v centre Užhorodu, no aj za ten musia platiť. Štát im prispieva peniazmi, no stačí to len na prežívanie. Matky s malými deťmi sa len ťažko môžu zamestnať a nevedia, kedy sa ich utrpenie skončí.
Odišli zo dňa na deň
"Do Užhorodu prišla celá rodina v septembri - pani Júlia (31) aj jej manžel Igor (28) a synček Ilja (2). „Prišli sme z Mariupola. Manžel si našiel prácu, ja sedím v hoteli a starám sa o synčeka,“ konštatovala pani Júlia. Len pred mesiacom bola ostreľovaná oblasť, kde s rodinou žili. „Vrátiť späť sa určite nechceme. Nemá to žiadnu perspektívu. Sú tam zatvorené podniky aj školy, strieľasa tam,“ hovorí Júlia. Priznáva, že aj teraz je psychicky na dne. „Radi by sme sa presťahovali na Slovensko alebo do Poľska,“ dúfa v lepšiu budúcnosť Júlia, ktorá sa pre odchod z Mariupoľa rozhodla s manželom v priebehu jedného dňa.
Ukrývali sa v pivnici
Tatiana prišla do Užhorodu s manželom, ktorý 30 rokov pracoval v bani. Ona mala kadernícky salón. „Zvyšok rodiny nám ostal tam. Rada by som sa vrátila, ale neviem, či by sme mali kam,“ dodáva pani Tatiana, ktorá si zlomila nohu pri jednom z výbuchov. Kým ešte žili vo svojom byte, mali v kuchyni pivnicu, do ktorej sa chodili ukrývať nielen oni, ale aj susedia, keď začali boje. „Namiesto okien sme mali knihy,“ dodala pani Tatiana.
Nadežda (43) žije len pre synčeka
Pani Nadežda okrem svojho synčeka nemá nikoho. „Prišla som z Donecka, kde padali bomby. Bála som sa o dieťa, ale aj toho, že zostanem na ulici,“ hovorí zúfalá žena. Rada by aj pracovala, aby mala peniaze na život, no synčeka nemá kde nechať. „Určite sa vrátiť nechcem, ale aj tu je to ťažké. Bojím sa budúcnosti, čo s nami bude,“ dodáva pani Nadežda.