Vladimír Kobielsky (39) v ňom hrá bohatého tyrana Kramera a jeho manželka Alena (35), ako kostýmová výtvarníčka, ho v seriáli oblieka. My sme sa s obomi exkluzívne stretli a porozprávali.
Ako vám do rodinného systému zapasovalo, že spolu robíte na jednom projekte?
Alena: Akurát sa vidíme častejšie. Mám ho pod dozorom. (smiech)
Vraj sa však na pľaci veľmi nestretávate.
Alena: Je to naozaj len občas. Ja skôr behám po obchodoch alebo som v kostymérni. Ale je príjemné, ak na seba narazíme na chodbe.
Vlado: A vidí ma aj na obrazovke, ktorú majú v rohu kostymérne. Väčšinou je to tak, že keďže máme deti, tak sa doma striedame. Keď robím ja, manželka je s nimi, a keď prídem večer domov, ona môže vyraziť do práce.
Vlado: Hlavne ja, keď chcem vedieť, čo sa bude v seriáli odohrávať dopredu, tak sa pýtam manželky, lebo ona dostáva storyliny skôr. Je oproti mne niekoľko dielov dopredu. Ale aby som odpovedal na vašu otázku, rozprávame sa doma o práci, no niežeby sme sa nebavili o ničom inom. Aj na počasie príde reč... (smiech)
Alena: Je však príjemné, že robíme s tým istým štábom, takže si nemusíme vysvetľovať, čo a ako.
Ako to vyzerá, keď sa Vlado doma učí tie kvantá textov? Je niekde zatvorený a všetci musíte byť ticho?
Alena: Je v pracovni, tam si rozpráva a vtedy vieme, že sa učí. Väčšinou je to však v noci, po tom, čo príde o pol jedenástej z divadla. Deti už dávno spia.
Vlado: A je tichý dom. Ale občas sa učím spolu s deťmi – nahadzujú mi postavy, s ktorými mám dialógy.
Alena: Staré scenáre potom nosíme do školy, lebo na ich druhú stranu si deti môžu kresliť. No Klára za mnou nedávno prišla: ,Mami, spolužiak tam našiel napísané, že Jakub je v riti.‘ (smiech)
Popri seriáloch váš manžel stále veľa dabuje, hrá divadlo a robí aj v Slovenskom rozhlase. Nehovoríte mu občas, aby ubral?
Alena: No... Určite by to bolo lepšie, keby bol viac doma. Ale nikdy som mu nehovorila, aby si toho bral menej, lebo viem, že niekedy sa to nedá. Ale keď vidím, že už je veľmi unavený, tak ma to trápi.
Vlado: Už sa to ale zlepší, lebo v rozhlase som skončil. A dabing tiež obmedzujem, robím len rozbehnuté veci, nové seriály neberiem.
Kdesi ste si posťažovali, že si z minulého roka pre všetku tú prácu málo pamätáte. Tento rok je to už teda lepšie?
Vlado: Ani nie. Pamätám si len, že sme boli s divadlom týždeň na Floride a počas jarných prázdnin sme sa boli s deťmi lyžovať. Z tohto roka si pamätám len tieto dva týždne, zvyšok sa mi zlieva do jedného celku.
Vlani o takomto čase ste práve pre jarnú lyžovačku ležali v nemocnici aj s dochrámanou nohou. Teraz ste sa šetrili?
Vlado: Áno.
Alena: Keď sa nás niekto pýtal, ako bolo na lyžovačke, tak vravím: ,Úžasne, lebo si nikto nič nezlomil.‘ (smiech)
Vlado: Noha vydržala, pán doktor mi ju dobre spravil.
Alena: Vlado hovorí, že to operované koleno je lepšie ako zdravé.
Vlado, stáva sa vám často, že keď ráno idete do práce, automaticky zamierite na Kolibu, kde ste dlhé roky nakrúcali Panelák?
Vlado: To sa mi ešte nestalo. Som prekvapený, ako veľmi rýchlo som si zvykol. Myslel som si, že to bude trvať dlhšie, keď je človek sedem rokov na niečo naučený. Možno je to tým, že skoro všetko okolo mňa sú ľudia, ktorí robili Panelák. Nemám pocit, že by som sa s niekým musel zoznamovať. Vymenil som len miesto.
Alena: A trošička charakter postavy. (smiech)
Z Paneláka ste odišli z dnešného pohľadu doslova o 5 minút 12. Intuícia?
Vlado: Asi som v správnom čase prijal tú správnu ponuku. Ponuky som mal aj predtým, no neboli také veľké a také zaujímavé, aby som kvôli nim urobil radikálny krok. Pozriete, ja som bol sedem rokov člen SND a odišiel som. Sedem rokov som robil Panelák. Jedine od mojej ženy som po siedmich rokoch neodišiel. (smiech)
Ako na zmenu seriálu a najmä charakteru zareagovali ľudia, ktorých stretáte na ulici?
Vlado: Zatiaľ nechodím medzi ľudí, lebo sa bojím. (smiech) Nedávno som však bol s deťmi v jednom nákupnom centre a mal som opäť raz pocit, že si ma všetci obzerajú. Hoci aj na Floride som v obchode narazil na predavačku – fanúšičku Paneláka.
Keď sa pred kamerami vyzúrite ako hnusný Kramer, ste potom doma pokojnejší, milší?
Vlado: Minule sa mi prihovorila bývalá synova triedna učiteľka a hovorí mi, že keď sa so mnou rozpráva, má pocit, akoby hovorila s niekým úplne iným než s hercom, ktorý hrá Kramera. Vraj aj mužovi musela vysvetľovať, že v skutočnosti som úplne iný.
Alena: Keď som v kostymérni a z obrazovky počujem, ako môj muž zúri, kričí, tak mám pocit, že vyjde z ateliéru a bude úplne „vyflusnutý“. Toľko emócií zo seba dáva. Nie je to o tom, že si vybije len negatívnu energiu, skôr dá zo seba všetku energiu.
Vlado: A už nemám energiu byť doma zlý. Vybavím si to v práci. (smiech)
Váš manžel prešiel od ťuťka z Paneláka k tyranovi v Búrlivom víne. Kde sa ako človek nachádza medzi týmito dvoma pólmi?
Alena: Úplne uprostred. (smiech) Nie je to ani tyran ani ťuťko. Môj muž je pokojný človek.
Vlado: Cholerický pokojný človek.
Ste spolu od vysokoškolských štúdií, čo je v tejto brandži malý zázrak. Dajte nejaký recept na šťastné manželstvo.
Vlado: Nič netreba siliť a treba sa rešpektovať.
Alena: A dobré je asi to, že sme obaja z fachu. Nedávno som hovorila kolegyniam, že ja mať iného muža, tak asi už spolu nie sme. Lebo Vlado má pochopenie pre to, keď musím ísť v nedeľu večer do práce niečo vyriešiť.
Vlado: A to isté naopak.
Alena: Obaja tiež vieme, že rodina je pre nás najdôležitejšia a kašleme na ostatné veci.
Vlado: Stmeľuje nás určite aj to, že máme ďaleko rodičov z oboch strán, takže sme odkázaní len jeden na druhého.
Ovplyvňuje nejako výber oblečenia pre Kramera to, že sa tak dobre poznáte?
Alena: Je fajn, že viem, aké má držanie tela, aké farby mu pristanú a nemusí mať toľko kostýmových skúšok. Ale myslím, že by som Kramerovi zvolila rovnaký typ oblečenia, aj keby ho hral niekto iný.
Ale šatník doma mu vraj nebudujete.
Alena: Nie je to úplne tak.
Vlado: A čo si mi kúpila, prosím ťa? Nech nemajú pocit, že mi robíš kôpky.
Alena: Zavolám ti, keď niekde naďabím na kabát, čo by sa ti hodil, aby si si ho prišiel skúsiť.
Vlado: To bola jedna výnimka.
Alena: Ale veď keď niečo potrebuješ, tak ideme spolu a pomáham ti. Nosím ti do kabíniek.
Vlado: A potom mi vždy vyčíta, že ona do mňa investuje tú energiu a o seba sa musí postarať sama.
Alena: To bolo ale veľmi dávno.
Vlado: Raz, keď budem mať viac voľného času, tak ti budem ja nosiť veci do kabínky.
V Búrlivom víne ešte z vašej rodiny chýbajú vaše dve deti. Kramárovci už hrajú...
Vlado: Niekto hovoril, že byt a deti filmárom nikdy nedávaj. Decká to chvíľu baví, no potom to pre ne začne byť neuveriteľná otrava. A naše deti sú navyše veľmi priamočiare, hlavne Klára, od ktorej sme raz chceli, aby si to pred kamerou vyskúšala. Ona však rovno povedala nie. „A nechceš ani...?“ „Nie!“ „Len by si tak...“ „Nie.“
Alena: Pravda je, že si to obaja vyskúšali.
Vlado: Ale myslím si, že iba Kramárove deti sú v tomto smere v poriadku, lebo na nich je vidieť, že ich to baví a robí im to radosť.
Alena: A hlavne si neviem predstaviť, ako by sme fungovali ako rodina, kto by sa s nimi učil texty, kto by ich vozil na nakrúcanie. Kláru som raz takto zobrala, keď potrebovali deti do komparzu. Keď sme dorazili na pľac, tak oznámila: „Ten ujo s kamerou nech sa na mňa nepozerá!“ (smiech)
Herci z nich teda nebudú, no váš syn je vraj veľký futbalista. Po kom má takéto gény?
Vlado: Teraz už je skôr florbalista, prehodil výhybku.
Alena: Je športovo zdatný, napríklad dobre lyžuje.
Vlado: Ale určite v tomto nie je po mne. (smiech)
Alena: Dúfala som, že to povieš ty. (smiech)
Vlado: Gény po maminke naňho skočili.
Alena: Ale po ockovi má zase veľmi dobre vyvinutý zmysel pre čísla.
Bude po ňom šikovný aj pokiaľ ide o domáce práce?
Vlado: Ja som úplný domáci majster.
Alena: (smiech)
Vlado: Keď vidím vŕtačku, tak sa chvejem. Hmoždinka mi vždy urobí radosť. Rád vysávam, periem, upratujem.
Alena: (smiech)
Dve deti stačia?
Alena: Nikdy nehovor nikdy, ale zatiaľ áno.
Vlado: Možno keby sme mali len z jedného druhu, tak sa snažíme o párik... (smiech)
Alena: Alebo keby sme mali viac času a nevedeli by sme, do čoho pichnúť.
Dobrá veta.
Vlado: Áno. (smiech) Celú našu reprodukčnú záležitosť majú možno v rukách diváci, lebo keď nebudú sledovať seriály, na ktorých robíme, tak budeme mať viac času...
