Je však toto povolanie naozaj také lukratívne, ako veria? Aké pravidlá platia vo svete modelingu? A ako sú na tom s vkusom Slováci? Otvorene o tom hovorí modelingový expert Miro Šimonič, ktorý je tiež manažérom asi najslávnejšej Slovenky sveta - Adriany Sklenaříkovej (43).
Mnohé mladé dievčatá túžia po kariére modelky, niektoré sa preto prihlasujú aj do rôznych súťaží miss. Majú tieto dva svety rozdielne požiadavky na dievčatá?
Momentálny problém spočíva v tom, že svet miss a svet modelingu sú dva úplne rozdielne svety. Dievča, ktoré sa hodí na miss, nemusí byť vhodné pre modeling. Mladé dievčatá žijú v istej nevedomosti a myslia si, že keď sa prihlásia do súťaže, môžu sa z nich automaticky stať modelky. No nie vždy to musí fungovať. My sme však veľmi malá krajina na to, aby tu bolo nejaké iné uplatnenie. Preto je to celé o tom, že ony sa ani nemajú kde inde uplatniť ako v modelingu.
Vy ste ako model začínali ešte za socializmu. Máte za sebou kampane na Coca-Colu či show Versace. Aké to bolo vo svete modelingu vtedy?
Úplne iné. Začínal som ešte pred revolúciou, keď ma oslovila kamarátka. Bol som študentom a, samozrejme, mať nejaké vreckové mi prišlo vhod. Pamätám si, ako som prišiel do Paríža, ktorý bol mojím snom, a zrazu som sa stretával s ľuďmi, ktorých som poznal len z časopisov a televízie. Sedeli sme pri jednom stole alebo sme boli spolu na koncerte. Nedávno som stretol kamaráta, ktorý mi povedal, že musím byť asi najšťastnejším človekom na svete. Opýtal som sa ho prečo. Pripomenul mi časy, keď som mal 15 rokov a v partii som rozprával, ako chodím na Oscary a čo všetko sa mi splnilo. No ja som to tak nikdy nevnímal, bol to môj normálny život a nejako to samo prišlo.
Vráťme sa však k miss. Ako by mala vyzerať a čo by mala mať vo „výbave“? Musí byť pekná alebo postačí byť zaujímavá?
Určite to nie je krása, lebo pekný je každý. A keďže každému sa páči niečo iné, krása je veľmi individuálna. Neoblomné sú však miery, ktoré nepustia. V modelingu a pri fotení ide totiž o vytváranie ilúzie, kamera a fotoaparát opticky rozširujú a pridávajú na váhe. Šaty musia byť krásne, aby si ich zákazníci kúpili, preto o nich predajca vytvára aj prostredníctvom modelky dokonalú ilúziu. Ideálne šaty majú veľkosť 34, platí to už roky a je to nemenné.
V posledných rokoch sa však čoraz častejšie začínajú organizovať súťaže krásy aj pre ženy plnších tvarov – napríklad Miss XXL. Myslíte si, že aj z „bucľošiek“ sa môžu stať modelky, ktoré zapĺňajú obálky magazínov?
Výkriky do tmy s moletkami sú len pokusom o niečo nové. No platí to zväčša len v Amerike a v Anglicku je to ešte len veľmi vzdialená vízia. Je to predovšetkým vec našej kultúry, a tá naša vyznáva chudosť a štíhlosť, lebo už nežijeme v baroku. Modelky sú mladé, pretože keď majú 15-16 rokov, môžu zjesť čokoľvek a nič sa nestane. Sú stále chudé a je to prirodzené. Keď prídu roky dospelosti, sú šokované, že predtým zjedli celú nutellu a nepribrali ani deko a teraz zjedia jednu lyžičku a vážia viac. Vekom sa spomaľuje metabolizmus, pre to, aby zostali štíhle, musia už niečo aj robiť.
Vždy sa hovorilo o ideálnych mierach 90 - 60 - 90, je to stále povinná vstupenka do modelingu?
Je to veľmi individuálne a miery 90 - 60 - 90 sú podmienené výškou. Takže keď dievča meria 170 cm, tieto miery sú veľmi veľké a musí mať menej. Miery 90 - 60 - 90sú ideálne pri výške okolo 175 cm.
V súvislosti so zákulisím modelingu sa veľa hovorí o anorexii, bulímii, drogách... Modelky vraj jedia iba vatu namočenú v pomarančovom džúse, aby nepribrali. Je to tak?
Vždy sa poukazovalo len na modeling, ale toto sú veci psychického charakteru a nájdete ich aj v iných oblastiach. Dievča nemusí byť modelkou, aby malo takéto problémy. Poznám veľa ľudí, ktorých tiež trápia a s modelingom nemajú nič spoločné. A čo sa týka drog, nikto za vami nepríde a nedáva vám ich. Môžete sa s nimi stretnúť kdekoľvek a záleží na vás, či si ich zoberiete, alebo nie.
Korunka krásy pre najkrajšiu Slovenku sa odovzdáva každý rok. No po väčšine víťaziek sa za pár rokov akoby zľahla zem. Prečo?
Jediná miss, ktorá je stále aj po rokoch v povedomí ľudí, je Andrea Verešová. Chcela ísť do cudziny a venovať sa modelingu. Ostatní síce hovorili, že sa stala známa len preto, že chodila s hokejistom Jaromírom Jágrom, čo je úplná blbosť. Problém skôr vidím v tom, že dnes to majú mladí ľudia v modelingu ťažké. Keď začínala naša generácia v Paríži, dokázali sme si z jednej roboty, ktorú sme mali, kúpiť byt alebo auto. Dnes to všetko dlho trvá a na mladých sa z každej strany valí, že topánky značky Louis Vuitton sú obyčajné, mercedes je obyčajné auto a iPhone je obyčajný telefón. Prídu však do reálneho života a zistia, že zarobiť si na tie obyčajné tenisky a telefón nie je také jednoduché.
A čo naša najznámejšia topmodelka Adriana Sklenaříková, ktorú aj agentúrne zastupujete. Ako vníma realitu?
Adriana je čarovný človek, preto je tam, kde je. Keď začínala, stretli sme sa v Paríži. Najprv ju nikde nechceli, lebo bola príliš vysoká, a zrazu sa jej podarilo preraziť. Vždy mala výdrž a je absolútna perfekcionistka a profesionálka. Neznáša výdobytky techniky. Telefón použije, iba keď sama chce. Dokázala sa presadiť vo Francúzsku, kde si málokoho zo zahraničia pustia pod kožu. A ona prišla zo Slovenska a podarilo sa jej to. Koľkokrát sa spoločne smejeme na tom, že aj Catherine Deneuve či prezidentský pár Sarkozyovcov vedia, kto je, a poznajú sa.
Medzi tými pár miss, na ktoré sa nezabudlo, je určite Ivana Christová. Tá vyhrala ešte v roku 1989 na prvej federálnej Miss. Ako sa súťaž odvtedy zmenila?
Ivana výrazne zasiahla do môjho života. Stali sa z nás priatelia a istý čas sme spolu pôsobili aj v Paríži. Práve ona ma zoznámila s Adrianou. No odvtedy sa už veľa zmenilo. Zažil som zlaté obdobie Miss, keď mala táto súťaž neuveriteľnú sledovanosť a v porote sedeli svetové celebrity a hviezdy. No dnes je televízny divák zvyknutý na úplne iné veci. Odkedy diváci videli reality show, ako chodia ľudia pred kamerami na WC, majú spolu sex a grgajú, nič uhladené a čisté ako súťaž Miss ich nezaujíma. Keď niekto príde a rozpráva, že chce zachrániť svet, vyznieva to smiešne.
A nie je to náhodou tak, že o mene budúcej miss je v porote rozhodnuté už dávno predtým?
Nie je to pravda. Keď som bol v porote, boli tam všetci ľudia z cudziny a organizátori v tom čase neboli ani tak jazykovo podkutí. Nikto by si nedovolil prísť za predsedníčkou poroty Adrianou Sklenaříkovou a povedať jej, kto vyhrá. Andrea Verešová vyhrala preto, lebo z toho davu, ktorý tam bol, vyčnievala. Druhá vec je tá, že diváci pred televíznymi obrazovkami nemajú možnosť vidieť, ako missky reagovali na sústredení a v krízových situáciách, vidia ich len pár minút vyčančané na pódiu. A ľudia z brandže s nimi potom musia robiť celý rok. Predstavte si, že máte 18 rokov, niekto vás postaví pred divákov televízie a máte hovoriť. Každý si predstavuje, aké to je jednoduché, hlavne u nás, kde si každý myslí, že byť v televízii je najviac, niečo ako chodiť po Marse.
Hovorí sa, že Slovenky sú najkrajšie na svete. Sú?
Nie je to celkom tak. Vzniklo to po revolúcii, keď sme boli veľmi zaujímaví, noví a atraktívni. Otvoril sa svet a my sme doň mohli vstúpiť. Je to obľúbená otázka našich novinárov, ale medzitým prebehli rôzne trendy. Keď prišla na scénu topmodelka Giesele Bündchen, boli to Brazílčanky. Potom sa zjavila Doutzen Kroes, tak to boli Holanďanky. A momentálne, keď sa pozriete na rebríčky najkrajších žien, sú to všetko Rusky. Vychádzate totiž z celkom jednoduchej veci, je to gigantický národ a majú z čoho vyberať. Zrátajte si, koľko je Slovákov a koľko Rusov. Majú toľko krásnych žien, koľko má naša krajina len obyvateľov.
V modelingu nejde len o krásu tváre a tela, ale aj o to oblečenie. Obliekame sa dnes s lepším vkusom ako pred 25 rokmi?
Do revolúcie sme všetci chodili viac-menej rovnako oblečení. Ale teraz vidím, že sa u nás chytí nejaký trend, napríklad v nákupnom stredisku, a všetci podľa toho idú. Jedna základná vec, ktorú u nás mnohí ľudia nepochopili, je, že štýl a vkus nie sú o peniazoch. Dnes vám stačí 50 eur, môžete ísť do obchodu a budete štýlovo oblečení. Je to najmä o klasických veciach, ako sú biela košeľa alebo tričko, džínsy, momentálne sú to tenisky, ktoré si môžete dať ku všetkému a sú osvedčenou klasikou, ktorá sa nemení. A mladí ľudia to vedia, majú odvahu a dokážu skombinovať aj oblečenie na hrane extravagantnosti. Staršia generácia si však myslí, že to je o značkách. Za najväčšie faux pas a nevkus v cudzine sa považuje mať na sebe všetko od jednej značky. Keď prídete do Francúzska, nikto na sebe nebude mať oblečenie s logom značky. Móda totiž nie je na to, aby bola okázalá. Je o tom, ako tie veci dokážete nosiť. Hlavne, keď ste mladí a chudí, môžete si dať na seba čokoľvek, aj dotrhané rifle a tričko a ste stále in.
