Ako nám následne s úsmevom vysvetlil, stala sa mu jedna z tých vecí, ktoré celé roky priam magneticky priťahuje. Veď čítajte ďalej...
Čo sa vám stalo?
Ále, bola to taká debilná situácia, to nevymyslíte, to sa môže stať fakt iba mne. Pred týždňom sme hrali v kultúrnom dome vo Zvolene predstavenie Na koho to slovo padne a počas klaňačky máme taký zvyk, že keď dostaneme kvety, dáme ich nejakej žene v prvom rade. A ako mi do očí svietili reflektory, tak som nevidel dobre, kde sa končí javisko, a stúpil som do prázdna a poklonil sa rovno pred pani, ktorej som ten kvietok dával. Až po zem. 400 ľudí, čo tam bolo, zhíklo, lebo som sa im stratil z očí a buchol som sa o takú kovovú konštrukciu, ktorá tam bola. Myslel som si, že mi minimálne praskli rebrá.
Išli ste aj k lekárovi?
Nie, stalo sa to večer a hneď na druhý deň som od skorého rána točil. Bál som sa, že to bude horšie, ale asi nemám zlomené nič.
V prvom rade chcem povedať, že ma to veľmi potešilo. Mám pocit, že je to asi dlhodobejšia záležitosť, že televízni diváci ma začali vnímať už od čias Partičky. A potom prišli ďalšie televízne projekty.
Takže OTO za celoživotné zásluhy.
Asi tak nejako. (smiech)
