Bývalého skvelého stredného útočníka trápila nevyliečiteľná choroba krvi. V roku 2011 mu už museli amputovať ľavú nohu pod kolenom kvôli hrozbe šírenia infekcie, postupne sa však naučil chodiť s protézou a dokonca aj šoférovať auto. „Bol to veľký bojovník v hokeji i v živote, keďže v posledných rokoch ho trápili veľké zdravotné problémy. Ešte vlani sme sa stretli na pravidelnom stretnutí bývalých hokejistov, futbalistov a umelcov našej generácie v Benešove. A hoci už bol vo vážnom stave, stále sršal optimizmom,“ povedal pre Nový Čas Jozef Golonka. Ten staršieho z bratov Holíkovcov vždy uznával ako skvelého športovca i človeka: „Bol to vynikajúci vodca tímu a celkovo fantastický hráč. Dukla Jihlava mu môže spolu s bratom Jiřím a Janom Suchým, slávnej trojici z Hlavlíčkovho Brodu, vďačiť za svoje dlhoročné klubové úspechy. Patril medzi najlepších centrov v histórii československého hokeja. Hoci korčuliarsky nebol najlepší, bol veľmi silný a mimoriadne platný v obrannej hre. Neskôr svoje kvality dokázal aj ako tréner v Jihlave a pri reprezentačnej dvadsiatke, s ktorou to dvakrát dotiahol až k titulu majstra sveta. A to hlavne vďaka svojej tvrdosti, ktorú vedel preniesť na mladíkov.“
Okrem herných kvalít sa Jaroslav Holík preslávil aj svojou tvrdosťou a nekompromisným štýlom hry. Sám si bol toho vedomý, čo pred niekoľkými rokmi aj priznal. „Na ľade som bol sviňa. Nikomu som nič nedaroval, súperi ma asi nemali veľmi radi,“ povedal pri jednom z rozhovorov. Keď sme jeho citát pripomenuli Jozefovi Golonkovi, len sa pousmial. „V národnom tíme sme spolu prežili krásne chvíle, mal som ho veľmi rád. Ale v lige ako súpera nie! Tam totiž vždy ohrozoval naše víťazstvo. V súkromí to však bol ohromný kamarát a vždy čo mal na rozume, to mal i na jazyku. Vedel sa obetovať, a to som si na ňom najviac cenil. Z jeho úmrtia som naozaj nesmierne smutný,“ dodal Golonka.
