Do Moskvy sa nikomu z európskych lídrov nechce, aby to nevyznelo ako podpora politiky Vladimira Putina. Pre konflikt na Ukrajine tak budú oslavy striedmejšie, Slovensko na nich zastúpi premiér Robert Fico. Ako situáciu vníma vojenský historik? Na ktoré zlomové okamihy vojny by sa nemalo zabudnúť? Chaos okolo osláv v Moskve nenarobil vrásky na čele len politikom. Svoje výhrady k postoju európskych lídrov k tejto udalosti majú aj historici.
Marec 1939 - Rozbitie Československa
Holokaust
August 1942 - február 1943 - Bitka o Stalingrad
Dohody spojencov
6. jún 1944 - Vylodenie v Normandii
29. august 1944 - SNP
4. apríl 1945 - Oslobodenie Bratislavy
Apríl – máj 1945 - Dobytie Berlína
August 1945 - Hirošima a Nagasaki
Vojna v číslach
Vypuknutie (v Európe): 1. septembra 1939. Za začiatok sa považuje napadnutie Poľska nacistickým Nemeckom.
Koniec: Kapitulácia Nemecka vstúpila do platnosti 8. mája 1945. Keďže však pri podpise nebol žiaden zástupca Sovietskeho zväzu, kapitulačný obrad sa zopakoval v Berlíne 9. mája. Preto si v Rusku Deň víťazstva pripomínajú v tomto termíne.
Počet obetí: 45 – 60 miliónov
Počet obetí na území Československa: Vyše 350 000, v koncentračných táboroch zahynulo asi 71 000 občanov Slovenska, najmä Židov.
Vojenský historik Peter Šumichrast: Postoj lídrov EÚ k oslavám nie je dôstojný
Chaos okolo osláv v Moskve nenarobil vrásky na čele len politikom. Svoje výhrady k postoju európskych lídrov k tejto udalosti majú aj historici.
Vyzerá to tak, že oslavy 70. výročia konca vojny v Moskve budú rozpačité. Najvyšší predstavitelia členských štátov EÚ oslavy odignorujú, za Slovensko pôjde napríklad premiér Fico. Môže za to ruská politika na Ukrajine, ale odhliadnuc od toho, je takýto rozpačitý postoj dôstojný?
Berúc do úvahy nesmierne obete druhej svetovej vojny, tak to nie je dôstojné...
V posledných rokoch sa tiež čoraz viac hovorí o vojnových zločinoch Červenej armády počas oslobodzovania. Za totality boli zase Sovieti glorifikovaní ako hrdinovia. Kde je pravda?
Áno, tento trend má vzostupnú krivku. Hodnotia ich však často ľudia, ktorí nikdy nevstúpili za múry špecializovaných archívov a nikdy nevenovali svoj čas poctivému štúdiu relevantných dobových písomností. Je potrebné zdôrazniť, že tak, ako kradli, znásilňovali a vraždili niektorí vojaci sovietskej Červenej armády, tak konali aj niektorí vojaci ostatných armád, ktoré sa aktívne zúčastnili druhej svetovej vojny, slovenských vojakov nevynímajúc.
Viacerí hitorici skúmajú otázku, či sa vojna mohla skončiť skôr ako až v roku 1945. Ako to vidíte vy?
Je to hypotetická otázka. Som vojenský historik a hodnotím fakty. V prípade, že by svetové mocnosti v 30. rokoch minulého storočia včas reagovali na politický vývoj situácie v Nemecku, dbali by na dodržiavanie Versaillskej mierovej zmluvy, respektíve by sa po skončení prvej svetovej vojny prijal návrh amerického prezidenta Wilsona na spravodlivý mier, k takej ničivej vojne nemuselo dôjsť.
Bolo tam viacero faktorov. Rozhodujúci význam pri porážke Nemecka a jeho spojencov v druhej svetovej vojne malo spojenie všetkých demokratických síl do jednotnej protifašistickej koalície, ktorú sa Nemecku napriek viacerým snahám nepodarilo rozbiť. Osobitne však treba zdôrazniť skutočnosť, že rozhodujúce okamihy druhej svetovej vojny sa odohrali na sovietsko-nemeckom fronte, a to ešte pred otvorením druhého frontu. Sovietske vojská docielili v bitkách pod Moskvou, pri Stalingrade a v Kurskom oblúku významné víťazstvá, ktoré mali obrovský význam pre ďalší priebeh druhej svetovej vojny.
Po skončení vojny sa konali veľkolepé procesy s nacistickými zločincami. Avšak niektorí emigrovali do Južnej Ameriky a viacerí dokonca dostali potajomky azyl v USA, kde pomáhali napríklad pri vývoji nových zbraní. Boli nacistické zločiny potrestané dostatočne?
Už počas druhej svetovej vojny sľubovali Spojenci potrestanie vojnových zločincov – bez rozdielu. Dvadsaťštyri najvýznamnejších predstaviteľov Nemecka, ktorí sa podľa víťazných mocnosti podieľali na vojnových zločinoch, bolo po skončení vojny postavených pred medzinárodný trestný tribunál v Norimbergu. Proces trval od 20. novembra 1945 do 1. októbra 1946. Záverom súdneho procesu bolo aj to, že až jedenásť z obžalovaných si na záver súdneho procesu vypočulo verdikt: trest smrti obesením. Dvanásty trest smrti nebol vykonaný z dôvodu neprítomnosti obžalovaného. Samozrejme, týmto proces stíhania vojnových zločinov nebol ukončený a trvá až dodnes.