V posledných dňoch však verejnosťou otriasol fakt, že ho odviezli na psychiatriu. Čo všetko za tým bolo? Citlivá duša, prepracovanosť alebo strašiak, že na jeho miesto čakajú ďalší desiati?
Je to len pár dní, čo vás prepustili po trojdňovej hospitalizácii z psychiatrie domov. Ako sa cítite?
Veľmi dobre. To, že som sa tam ocitol, bolo dôsledkom absolútnej prepracovanosti. Stáva sa to u ľudí, ktorí sú veľmi citliví. Bohužiaľ, v mojom prípade sa to medializovalo...
Asi to bol pre vás šok, že to hneď vyšlo najavo. Zmenilo sa niečo?
Áno, zmenil sa môj pohľad na ľudí. Všetkým som chcel vyhovieť, ale už stačilo. Nechcem všetkých hádzať do jedného vreca, ale 70 percent ľudí je zlých. Myslím si, že situácia, ktorá nastala, ma veľmi posilnila.
V čom?
Nie som zlý človek, ale otáčajú sa proti mne veci takým spôsobom, že tomu nerozumiem. A tak si človek vytvára ochranný obal. To, čo sa stalo, nemá nič spoločné s okultizmom, s ktorým to mnohí spájajú. Som veriaci človek, chodím do kostola, verím v Boha, vo vieru, a nie v čiernu mágiu, pretože viem, že s tým sa nemožno zahrávať. Bola to prepracovanosť, únava, nervy...
Dnes ľudia žijú vo veľkom strese. Mnohí práve z prepracovanosti či pre nezvládnuteľnú životnú záťaž vyhľadávajú lekársku pomoc...
Lekárka mi povedala, že z prepracovanosti sa to stáva šiestim ľuďom z desiatich. Keď idete tri mesiace vkuse bez pauzy, tak s takou dušou, akú mám, s povolaním herca a mojím prežívaním situácií sa automaticky musí niečo udiať. A stalo sa to, čo sa stalo. Nikomu som neublížil, nikoho som nezhodil, nikoho som neoklamal a do dvoch dní som bol v poriadku.
V mnohých prípadoch sú skratové situácie akýmsi signálom volania o pomoc. Často si to však okolie uvedomí, až keď je príliš neskoro. Čo na to hovoríte?
Mal som preťaženú myseľ a fyzická schránka vypla. Potreboval som vypustiť ventil. No prišlo to samo, bez môjho pričinenia. Ako keď sa vo vás nahromadí energia... A potom to naraz praskne a doslova sa vypľujete, vyčistíte. Nie je to tým, že kričím o pomoc, skôr je to o tom, že kričím dosť! Nastal čas robiť veci inak. Som zotavený a čistý človek, čo sa týka pohľadu na ľudí a situácie.
Prečo si teda nedoprajete oddych?
Už si ho doprajem. Dostal som informáciu, že je to dosť dôležité. Ak však v našej brandži niečo odmietnete, už si vás, bohužiaľ, nezavolajú. Tu to tak funguje, že desať takých, ako ste vy je za dverami – hoci je to hlúposť, lebo každý z nás je osobnosť.
Myslíte si, že by ste sa stretli s nepochopením, ak by ste niečo odložili, napríklad v Búrlivom víne?
Tam nie, navyše seriál nenakrúcam tridsať dní do mesiaca, ale dopredu boli naplánované aj iné projekty. Dostal som ponuku na seriál v Česku, potom ešte ďalšia príprava na koprodukčný film, kde si mám zahrať poľského partizána, v ďalšom slovenskom by som mal hrať bodygarda jedného mafiána. Popri tom som pripravoval vlastný projekt, hral som v DPOH, v divadle v Martine, Prahe, v Brne budem režírovať muzikál Starci na chmelu a ešte k tomu zájazdové divadlo...
V rôznych diskusiách na internete sa ľudia dosť kriticky vyjadrujú k tým, ktorých poznajú len z obrazovky. Vyzúrili sa aj na vás?
Dostávam dosť zlých, primitívnych a závistlivých správ. Najčastejšie sú také, že sa mám spamätať, že sa mám prestať venovať čiernej mágii a že keby nebolo ich – normálnych ľudí, tak my herci sme len h***á. Sme blázni platení z ich daní a najradšej by mi všetci naložili za moje správanie... Nechápem, lebo tí ľudia si neuvedomujú, že som sa narodil v malom Lučenci, kde nie sú takmer žiadne pracovné príležitosti, a vypracoval som sa sám. Tak nech nekritizujú, nech sa spamätajú, lebo každý z nás dostal rovnakú šancu. A keď už nadávajú, tak aspoň nech to má úroveň a nehraničí to s primitivizmom. Musím však povedať, že veľa ľudí sa ku mne zachovalo aj férovo.
Citliví ľudia sú najzraniteľnejší. Zvyknú si aj poplakať. Je to váš prípad?
Jasné, veď plač je čistenie duše. Podľa mňa je nezmysel, že chlap by nemal plakať. Ako má človek dať von zo seba to, čo cíti? Tým, že budem nosiť na krku zlatú retiazku a každému, koho stretnem, dám cez papuľu? Ja si pokojne pri nejakom filme, knihe alebo citlivej situácii poplačem, nech sa to vyplaví. A pravý chlap si to aj prizná.
V seriáli Búrlivé víno žiarlite na Dorotku. Je vám táto vlastnosť blízka v reálnom živote?
Vôbec nie. Veď to je odraz samého seba. Váš výtvor v hlave. Povedal to už Freud, čo je pravda.
Zakladáte teda vzťah muža a ženy na dôvere?
Na kamarátstve, a to je silné slovo. Zamilovať sa je krásne, ale pokiaľ milovaný človek nie je pre vás kamarát, tak to časom vyprchá.
Máte takú partnerku?
Pred rokom som stretol úžasnú ženu. Veľmi inteligentnú, chytrú, ktorá je nohami na zemi. Nerieši, nehodnotí, no – výbornú. Aj posledné udalosti okolo mňa zvládla tak, že nás to ešte viac zocelilo. Postarala sa o mňa, žiadna ľútosť. Milujem ju najviac na svete a myslím si, že sme sa našli.
Keď sa tak pozriete na uplynulých pár rokov, keď ste sa vrátili z Česka domov na Slovensko, neľutujete?
Niekedy už mám toho tu dosť. Namiesto toho, aby sa riešili politici, ktorí tento štát okrádajú, ľudia, ktorí robia svinstvá, tak sa hľadá senzácia tam, kde žiadna nie je. Mrzí ma, aký je tu prístup k ľuďom, ktorí chcú niečo dosiahnuť, niečo druhým odovzdať normálnym, nie egoistickým spôsobom.
