Medzi utečencami boli Židia vracajúci sa z koncentračných táborov či obyvatelia krajín, ktoré po vojne zmenili hranice. Ale boli to aj Nemci, ktorí sa museli z mnohých európskych krajín vysťahovať napriek tomu, že ich komunity v nich existovali niekoľko storočí.
Po májových kapituláciách nacistických vojsk v Nemecku a Československu sa ešte v ten mesiac začal najväčší pohyb obyvateľstva. Boli to najmä ľudia, ktorí boli v Nemecku na nútených prácach, ako aj väzni z oslobodených koncentračných táborov. Tento pohyb trval až do júna, napísal Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR).
Najproblematickejší bol návrat Židov. Mnohí z nich po návrate domov zisťovali, že sú nevítaní. Ich domy boli často obsadené novými obyvateľmi, ktorí majetok odmietali vrátiť pôvodným majiteľom. Veľa Židov sa rozhodlo Európu opustiť a vydali sa do Severnej Ameriky a najmä do Palestíny, napísal portál Holocaust Encyclopedia. Palestína bola v tom čase pod britskou správou a vláda vydávala iba málo povolení na vstup. Mnohí Židia preto na niekoľko rokov uviazli v tzv. táboroch pre vysídlencov. Veľa z nich bolo na Cypre a svojou štruktúrou pripomínali Židom koncentračné tábory.
"Keď vystúpili, videli pred sebou ostnaté drôty, strážne veže a vojakov. Vyzeralo to ako koncentračný tábor. Niektoré ženy sa rozplakali a šepkali 'Milosrdný Bože, na čo sme prežili?,“ napísala aktivistka Judith Grunfledová v roku 1946 pri návšteve jedného z týchto táborov. Skutočnou úľavou sa pre židovských utečencov stal až vznik štátu Izrael v roku 1948.
V pohybe však boli aj ďalší obyvatelia. Z východnej Európy utiekli zo strachu pred novými komunistickými režimami stovky tisíc Litovčanov, Lotyšov, Estóncov a ďalších. Podľa UNHCR však mnohých viac ako strach z komunizmu vyháňali obavy z pomsty, pretože išlo o bývalých príslušníkov SS a vojnových kolaborantov.
Problémy utečencov sa nepodarilo vyriešiť dodnes. OSN eviduje na celom svete viac ako 17 miliónov ľudí hľadajúcich nový, bezpečný domov.