S herečkou Petrou Polnišovou (39) aj o tom, prečo prestala behať, aký má názor na pečené holúbätká a z čoho dostala naposledy aj s Jurajom Kemkom kŕčovitý záchvat smiechu.
Aké to bolo vrátiť sa po trištvrte roku do Novej Lehoty?
Ani som to nevnímala ako návrat. Skôr sa mi zdalo, akoby sme žiadnu pauzu nemali, len pokračujeme po týždni.
Nakrúca sa vám teraz inak, rýchlejšie, jednoduchšie?
Nie, ide to rovnako ako predtým, princíp ostáva, musíme nad všetkým veľa rozmýšľať, scenáre meníme na pľaci. Zárukou toho, že sa to robí dobre, je režisér Tomáš Jančo, ktorý svojou energiou prevalcuje aj toho najväčšieho skeptika. A aj celý štáb je úžasný. No páráda!
(smiech) Viete čo, ja som túto postavu dosť hľadala, zo začiatku sme nevedeli, ako ju uchopiť. Ona v podstate mohla byť veľmi nesympatická, tak bola pôvodne napísaná. Nepríjemná fuchtľa. Tomáš Jančo však chcel, aby Erika aj so svojimi 65 defektmi charakteru bola istým spôsobom sympatická. Dúfam, že sa nám to podarilo. Eriku si užívam rovnako ako ostatné postavy, ktoré nie sú ploché. Okrem toho sa mi robí veľmi dobre s mojím partnerom Dankom Heribanom – je veľmi príjemné, keď sa na texty a situácie partner nepozerá ako na finálnu verziu. Stále niečo na pľaci spolu vymýšlame. Dano je hravý človek a dobrý herec. Čo viac si môžem priať? (smiech) A nehovoriac o Zuzke Šebovej, Mišovi Kubovčíkovi, Šokovi Tabačkovi, Maťovi Landlovi...
Musia vás v druhej sérii vypchávať, keďže ste dosť schudli?
Ale vôbec nie! Moja postava dokonca nikdy nebola písaná tak, že za každú cenu musí mať nadváhu. Tým, že som to hrala ja, tak jasné, že Erika mala nadváhu, ale keby ju hrala Mičkovicová, tak by mala podváhu. (smiech) Dokonca hrám v tých istých šatách ako v prvej sérii a myslím, že sa ani nejako veľmi nemuseli zužovať. Zase taká tenká nie som, aby kvôli tomu umrela Horná Dolná. (smiech)
Rok a pol dozadu ste boli nadšená behom. Teraz už dávate na raňajky 7-8 kilometrov?
Ale prosím vás, začali ma bolieť kolená! Stará koza začala behať. Tak som behať prestala. (smiech)
Spomínali ste Zuzanu Šebovú, s ktorou ste vytvorili nielen v Hornej Dolnej, ale najmä v Kredenci azda prvú ženskú komediálnu dvojicu u nás...
Pre mňa je toto spojenie hotový zázrak. Bola to v princípe úplná náhoda, poznali sme sa z divadla, ale spoločné práce nás obchádzali. Vnímala som ju ako komičku, no keď ona išla do popredia, ja som mala deti, veľa som nerobila a zrazu sa to nejako stretlo a my sme si energeticky aj ľudsky sadli. Veľmi dobre sa nám spolu robí. Sme ako Pat a Mat v ženskom prevedení. Dúfam, že sa nám to nerozbije. Zuzana je pre mňa úplná bohyňa. Funguje medzi nami akýsi princíp vzájomného uznávania a dôvery, a ja som naozaj vďačná za to, že sa mi Zuzka vyskytla v živote. Navyše my si tie veci píšeme samy a ona je autorsky zdatná.
Takže Cuky a Luky sú z vašej hlavy.
Cuky a Luky sa rodia pri našich spoločných rozhovoroch... Prvé dva diely som napísala ja a Zuzka sa tak chytila, že sme si uvedomili, že efektívnejšia cesta je, keď si spolu sadneme a dáme to dokopy. V Kredenci má každý niečo na starosti, lebo inak by sa to nedalo stíhať.
Robíte aj vy Jurajovi Kemkovi zle, aby sa počas nakrúcania rozosmial?
Nie, lebo ja som taká istá smejavá ako on. Teraz sme nahrávali scénku, v ktorej mi Ďuri ukazuje fotky, že točil film s Georgeom Clooneym a tie boli tak smiešne urobené, že sme sa na ne len pozreli a chytali sme až kŕčovité záchvaty smiechu. Normálne sme plakali a výroba sa zastavila na 15 minút, lebo sme sa nevedeli zastaviť. Naprieky sem-tam robím len Zuzke, čo je vzájomné.
Posledné roky ste o takomto čase zvykli chodiť na filmový festival do Cannes.
Keďže momentálne nakrúcame, tak si to nemôžem dovoliť, ale môj muž tam je, zastupuje nielen mňa, ale aj svoju firmu. Nič to, čo už človek kvôli Hornej Dolnej neoželie? (smiech)
Budete musieť oželieť aj leto vo Francúzsku?
Nie, v lete robiť nebudeme. Hoci zase by som mala niečo točiť v Čechách.
Kredenc je tak trochu tanec na tenkom ľade, lebo nikdy neviete, koho urazíte. Nestresuje vás to jemne?
Nie. Nestresuje ma to vôbec. Myslím, že sme veľmi ľahká paródia. Nemám dôvod stresovať sa, pokiaľ niekto vari nespácha samovraždu pre to, že sme si z neho urobili srandu. My navyše zabŕdame aj do politiky a myslím, že politická satira tu veľmi dlho nebola. Z toho sa veľmi teším.
Takto o rok už budete štyridsiatnička. Splnilo sa vám v živote to, čo ste si kedysi mysleli, že do takéhoto veku stihnete?
Splnilo sa mi to, že mám deti, zdravé deti, krásne, veselé a tak to vyzerá, že aj celkom šťastné. To je moja méta, ktorú som tajne mala. A ostatné veci beriem tak, ako prichádzajú. Človek aj tak celý život hľadá najmä svoj vnútorný pokoj.
Nebáli ste sa, že práve materské povinnosti vás pripravia o prácu?
Mala som niekoľko páuz, pričom jedna bola vynútená kvôli môjmu zdraviu. Vtedy som pochopila, že sa musím dať dokopy, dala som si na to rok, vôbec som nepracovala. Potom som mala pauzy kvôli deťom, a vôbec to neľutujem. Samozrejme, boli obdobia, keď som si uvedomila, že je tu plno iných šikovných ľudí, a ja sa venujem deťom, môj čas už nie je taký flexibilný ako kedysi... Nakoniec sa to však nejako prirodzene vyvinulo, že mám prácu a snažím sa nejako fungovať aj s deťmi, čo, chvalabohu, moji zamestnávatelia rešpektujú. No nie je to sranda, riešime to všelijako, napríklad teraz budú deti so mnou chodiť na Hornú Dolnú. Iba v soboty-nedele, vždy si tam prenajmeme aj s mužom apartmán. Keď nebudem robiť, budem s nimi.
Ideálne riešenie.
Dôležité je, že je tam nádherná príroda, plno zvierat, minule sme boli pozrieť na konskej farme, zážitok pre bratislavské deti. Navyše tam nie je ani poriadny mobilný signál, čo z tohto kraja robí naozaj výnimočné miesto. Keď tam so mnou naposledy boli deti, pozreli sme všetky tie naše dievčatá z Novej Lehoty, našu pani Anku, u ktorej sme kedysi mali základné stanovisko. Hneď im spravila šišky a moje deti sa okamžite pýtali, kedy tam ideme zase. Lebo také domáce šišky od pani Anky, to len tak nemajú! (smiech)
A to sú odchované aj na francúzskej strave. Prosím vás, o čom sa vlastne Francúzi vedia tak dlho rozprávať pri jedle?
Pravda je taká, že Francúzi, na čo my nie sme zvyknutí, sa bavia o všetkom. Zanalyzujú aj výrobu portvišu. Okrem toho, oni sú veľmi zvedaví. To som mala zo začiatku problém aj s mojím Matthieuom – on potrebuje vedieť naozaj všetko, na všetko sa pýta: aký si mala pri tom pocit, čo si robila, prečo, začo, ako to funguje, ako to vlastne točíte? Oni s otázkami nikdy nekončia. Ale zvykla som si.
Ako často mávate žabie stehienka?
Jedla som ich jediný raz.
Chutili?
Veľmi, ako kuriatko. Oni však majú radi aj holúbätká, a s tým som mala väčší problém. (smiech)
