Hráča, ktorý mal pred sebou celú kariéru, pochovali spolu s dresom a kopačkami. Zsoltova mama sa nedokázala pri pohľade na synčekovu rakvu udržať na nohách. Musela sedieť a z tváre si utierala slzy plné bolesti, pričom chlapcov otec ju neustále objímal. Prišla o svoj poklad, o synčeka, ktorého veľmi milovala. Bola posledná, ktorá s ním po zranení ešte stihla hovoriť.
„Dáme mu do rakvy jeho futbalové dresy, kopačky a aj futbalovú loptu, ktorá bude podpísaná od jeho spoluhráčov,“ plakala pred pohrebom mama Iveta, ktorá túžila, aby jej Zsolt mal tam hore všetko, čo bolo preňho najcennejšie. S mŕtvym hráčom mladšieho dorastu futbalového klubu DAC 1904 Dunajská Streda sa lúčili aj spoluhráči, kamaráti, tréneri... Počas spomienkového obradu sa silno rozpršalo. Nikomu to neprekážalo, všetci už boli zmáčaní od sĺz. Jeden zo Zsoltových kamarátov nezvládol bolestivé emócie a počas rozlúčky skolaboval.