Dvojicu, ktorá na verejnosti rada ukazovala svoju zaľúbenosť, tak zrazu delia stovky kilometrov. A Sisa zostáva celé dni sama v prázdnej luxusnej vile na bratislavskej Kolibe. Ako sa s tým vyrovnáva?
Váš manžel je momentálne veľmi rozlietaný, keďže práve pôsobí ako šéf nadnárodnej poisťovne v rumunskej Bukurešti. Stíhate sa vôbec spolu vídať?
Keby len v Bukurešti! On cestuje po celom Rumunsku, prednáša a motivuje ľudí, aby poisťovníctvo dobre fungovalo. Zobral to tam pevne do svojich rúk a veľmi sa mu darí. Aby sme neboli úplne bez seba, vymysleli sme taký kompromis, že aspoň párkrát do mesiaca odlietam za ním. Látame to, ako sa len dá. A Bukurešť je nádherné mesto, stále sa tam dá na čo pozerať a niečo zažiť. Dokonca som tam mala už aj koncert a veľmi mi zachutila tamojšia gastronómia, takže si musím dávať pozor, aby som to s jedlom nepreháňala. (Smiech)
Kde prenocúvate, keď ste v Rumunsku? Zaobstarali ste si už aj vlastné bývanie?
Zatiaľ je to stále v riešení a prespávame po hoteloch. No Juraj rozmýšľa nad tým, že by sme si tam prenajali byt.
Často asi bývate doma sama a čakáte na manžela.
Áno, je to tak. Keď som odcestovaná, čaká na mňa, a potom zasa naopak. Povedali sme si to už na začiatku vzťahu, že to takto bude musieť fungovať. Keby medzi nami nebola vo vzťahu tolerancia, tak by to jednoducho nešlo. Ak nie sme spolu, stále si telefonujeme a vieme o sebe. Keď sme sa zobrali, boli sme asi prvým prípadom na Slovensku, že si topmanažér zobral za ženu umelkyňu, čím sme v tejto krajine spôsobili šok. Hoci v zahraničí nie sú takéto páry ničím výnimočným.
Ako dlho ste vydržali bez seba najdlhšie?
Keď som spievala vo svete, bol to aj týždeň aj dva, ale bolo to ťažké, lebo sme si na seba veľmi zvykli. Preto teraz, keď sme od seba, sme neustále aspoň v telefonickom spojení, lebo si chýbame. Obaja sme však závislí od svojej práce, nevieme odpočívať a vypnúť. To u nás neexistuje a sme si toho vedomí. Neviem si predstaviť, že by som prestala spievať, a Juraj zasa nevie prestať pracovať. Často mi hovorí, že mu dávam do života iskru a som jeho pohon. Ja som zasa rada, že dokáže so mnou udržať krok.
Voláte si aj hodiny denne?
Nie, telefonujeme si často a krátko. (Smiech)
Ako si potom to dlhé odlúčenie vynahrádzate? Dostávate aj nejaké „bolestné“ v podobe prekvapení?
Aby sme boli spolu, chodíme na dovolenky v lete aj v zime. Už sme si dvakrát dopriali, že sme na Vianoce vôbec neboli doma, a ani na Veľkú noc. Jednoducho sa vždy zoberieme a ideme sa venovať sami sebe.
Pred tým, ako vás Juraj požiadal o ruku a vy ste súhlasili, sa o to už pár odvážlivcov pokúšalo. Doma vám na pamiatku zostali dokonca štyri snubné prstene. Juraj bol asi prekvapený, keď ste mu povedali áno.
Vtedy som už nedúfala, že príde ten pravý. Predtým ma skutočne niekoľkokrát požiadali o ruku, ale vždy som si to rozmyslela, lebo niečo v hlave mi hovorilo, aby som to nerobila. Odrazu však prišlo niečo nečakané a súhlasila som, bol to pre mňa šok. Stretávali sme sa už od roku 2002. A keď ma videl spievať, zaumienil si, že by chcel mať ženu ako ja.
Spomínali ste, že v Bukurešti ste si obľúbili gastronómiu. Ako sa stravujete na Slovensku? Chodíte tiež len po reštauráciách?
Nie, ja som veľká kuchárka. Varím veľmi rada, dobre a s láskou. Neotravuje ma to. Cez víkendy Jurajovi pripravujem jeho obľúbené jedlá. To sú samé fazuľové, šošovicové a dedinské záležitosti, ktoré má rád a na ktorých vyrastal. Veľmi ma to teší, lebo vždy, keď doje, vyslúžim si ocenenie, že som čoraz lepšia. A mňa ako umelkyňu to veľmi baví, je to moje umelecké dielo!
Nedávno ste vo Viedni podstúpili náročnú výmenu bedrového kĺbu. Už ste v poriadku?
Teraz ma nič nebolí, noha je funkčná a ani neviem, že som na nejakej operácii bola. Jediné, čo ma na to upozorňuje, je malá jazva. Po operácii boli lekári nadšení a sami povedali, že takého pacienta, ktorý by s takou strašnou diagnózou prišiel po svojich na operáciu, tam doteraz nemali. Takí ľudia sa už vraj vôbec nehýbu, len ležia, a ja som bola ešte dva dni predtým na javisku. No všetkých vopred upozorňujem, že mám prezývku Mimozemšťan, lebo všetko prežijem. (Smiech)
Je to záhada, na ktorú mi nevie odpovedať žiadny lekár. Takisto to malo veľmi rýchly spád. Niektorí ľudia s takýmto problémom fungujú aj niekoľko rokov, no u mňa sa to prejavilo do roka a do dňa. Je síce pravda, že som veľmi aktívne žila a účinkovala a tej nohe som dávala poriadne zabrať. A je pravda, že v poslednom štádiu som po každom predstavení doma dva dni zavýjala od bolesti.
Bežne takto hazardujete so zdravím na javisku?
Predstavenia som už hrala v hrozných stavoch, aj keď mi zomrela mama. Milujem divadlo a neviem si predstaviť, že by som nespievala a nehrala. Na javisko som v tom čase išla aj preto, aby som na to nemusela myslieť, a kvôli matke, ktorá bola mojou vernou fanúšičkou. Takisto som spievala na otcovom pohrebe. Bolo to pre mňa neskutočne ťažké, ale bola to ich posledná vôľa. Keby som to neurobila, do smrti by som si to vyčítala.
Bol vám váš manžel Juraj počas pobytu v nemocnici oporou?
Samozrejme. Každý deň chodil za mnou do nemocnice vo Viedni, nosil mi ruže, sviečky, ktoré milujem, čokolády a srdiečka... Veľmi sa o mňa bál, lebo odjakživa má strach z lekárov. Po tej dvaapolhodinovej operácii ma čakal, stál nado mnou a bolo to dojímavé.
Pred operáciou som vyskúšala všetko. Najprv nevedeli zistiť, čo mi vlastne je. No už počas minuloročného X-Factora som začala mať veľké bolesti. O mojich problémoch vedeli len moji najbližší. Keď som spievala dueto s Petrom Bažíkom, kľakli sme si a ja som vtedy zašepkala, aby ma zodvihol. Nikto nespoznal, že mi niečo je, lebo do mňa vojde taký adrenalín. Kolegovia v divadle neverili, že mám nejaký problém, a mysleli si, že si to vymýšľam. V zákulisí som totiž krívala a na javisku vôbec, ale človek s adrenalínom dokáže neskutočné veci.
No najprv ste sa operácii snažili vyhnúť.
Kĺb mi skúšali zachrániť aj vpichnutím kyseliny hyalurónovej, takisto mi vpichli kmeňové bunky, no ja už som bola v takom zlom stave, že som vedela, že to nepomôže, ale ten bolestivý zážitok som podstúpila. Nepomohlo to a stále som trpela veľkými bolesťami. V tom čase som mala dohodnutú prácu, ktorú som chcela dokončiť, a tým som si vlastne zničila kĺb, lebo už sa mi trela kosť o kosť. Nález, ktorý mi doktor po operácii ukázal, vyzeral príšerne. Bolo to, akoby ma rozhrýzol medveď.
A vraj ste sa za rekordne krátky čas stali celkom úspešným maskotom viedenskej nemocnice.
Na druhej kontrole som sa chcela doktora opýtať na moje choreografie, či ich môžem robiť. Nakoniec som si povedala, že mu ich ukážem. Začala som mu tancovať v ordinácii. Doktor z toho zostal meravý. Nakoniec sa začal smiať, kývať hlavou a poprosil ma, aby som mu to predviedla ešte raz. Ale to si ma už nakrúcal na mobil, že to bude ukazovať kolegom na sympóziách ako zázrak ortopédie. Čiže dnes už idem naplno, koncertujem a nacvičujem nový muzikál.
