Rodina si ho odviezla domov do Liberca. Tam, v dome rodičov, sa rozprával s reportérmi Blesku. O všetkom, čo si musel prežiť.
Lukáš Nečesaný sa za dva a pol roka väzenia zmenil. Z niekdajšieho študenta sa stal vďaka väzenskej posilňovni a prísnemu režimu za mrežami vytrénovaný mladý muž, ktorý má myšlienky v hlave až prekvapivo dobre zrovnané.
Tak ako sa cítite na slobode?
"To sa snáď ani nedá opísať. Už po ceste z väznice v Brne, odkiaľ ma prepustili na základe rozhodnutia senátu Najvyššieho súdu, sme si dali poriadny obed, alebo skôr večeru, a ja som sa po dlhej dobe zase cítil ako človek.
Spoznávate to doma?
"A viete, že ani nie. Tak napríklad táto obývačka bola predtým úplne iná, ani tá sedačka tu nebola. "
Čo sa človeku víri hlavou, keď sa dostane z väzenia, kde bol nevinne?
"Veľa vecí. Predovšetkým to, že budem musieť dohnať všetko, čo som zameškal. Hlavne sa chcem sústrediť na dokončenie školy. Zatkli ma tesne pred maturitou a obchodná akadémia, na ktorú som chodil v Hořicích, už neexistuje. Pokúsim sa doštudovať a zmaturovať tu v Liberci. Snáď to pôjde. "
Máte spočítané, koľko dní ste strávili za mrežami?
"Na dni nie. Boli to dva roky a tri mesiace. "
Čo pre vás bolo najťažšie?
"Určite začiatok. Od samotného zatknutia, to bolo úplne najhoršie, a potom tie dva tri mesiace väzby. Človek sa tomu snaží nejako prispôsobiť, ale nejde to. Hrôza v izolácii. "
Niektorí učitelia z vašej školy, s ktorými som hovoril, označili vaše zatknutie za brutálne. Popíšte ho.
"Už od domu ma po ceste do školy sledovala modrá dodávka. Pri škole z nej vyskočil človek a začal na mňa revať: ty ZMR .. stoj. Mne vôbec nenapadlo, že je to policajt, aj keď potom tvrdil, že všetci mali na rukách nejaké pásky. Začal som utekať. Keby ma oslovil, že je z kriminálky a chce so mnou hovoriť, tak pôjdem. Ale takto? Ja vôbec nevedel, kto to je. "
Ako to pokračovalo?
"Ubehol som nejakých päťdesiat metrov a potom ma ten prvý dohnal. Zrazil ma obuškom a ja som spadol. Potom pribehlo ostatných päť, čo povyskakovali z auta, a začali ma biť obuškami a kopať do mňa. "
Počkajte. Oni do vás skutočne kopali?
"Áno. Ja som bol stočený do klbka a chránil som si hlavu a tvár rukami. Kopance som dostával do nich, ale i do hlavy a do chrbta. "
Kládli ste odpor? Bránili ste sa?
"Ani som sa nepohol. Ten prvý mi povedal, aby som ležal. Ja som to urobil, a keď pribehli tí ďalší, začali do mňa kopať. Dali mi paralyzérom a začali revať: máme ťa, už ti nikto nepomôže. Potom mi dali putá a masku na tvár ... "
Akú masku?
"Takýto čierny vak až po lícne kosti. A navrch nepriehľadné lyžiarske okuliare. Podľa hlasu som spoznal spolužiačku, ako kúsok odo mňa plače. A potom ma po zemi odtiahli do auta, kde ma navliekli do vreca. "
Ako navliekli? Po krk, po pás alebo ako?
"Bol som v ňom úplne celý."
Vrátane hlavy?
"Áno a hore nechali otvor pre vzduch. Ten mal v rukách ďalší policajt, ktorý mi dávkoval jeho prívod. Kľačal som na zemi, hlavu som mal medzi kolenami ďalšieho policajta. Kričali na mňa, že som v prdeli, nikto ani otecko, ti nepomôže, máme dôkazy, priznaj sa. Ja som dookola opakoval, nech ma pustia, že som nič neurobil, že to je celé nezmysel. Zakaždým, keď som to povedal, som schytal ranu. "
Povedali vám, prečo vás zatýkajú?
"Povedali mi, že pani ma spoznala a že majú ďalšie priame dôkazy."
Ako prebiehal výsluch na kriminálke v Hradci Králové?
"Tam som z auta vypadol, pretože som mal odkrvené nohy. Postavili ma a dotiahli do nejakej miestnosti s putami, maskou aj okuliarmi ma nechali ležať tvárou k zemi. "
Ako dlho?
"Myslím, že hodinu a pol, dve. Vypočúvali ma znova, a zase tvrdili, že majú dôkazy a že mi nikto nepomôže. Potom mi dali dole masku aj to ostatné a nechali ma svedčiť na stoličke. Skúšali byť kamarátski, že mi dajú napiť. Jeden bol dobrý, druhý zlý a vraj aby som sa priznal, že dostanem iba desať rokov a že je to už vybavené, aby som sa toho nebál. "
Ako dlho trval výsluch?
"Veľmi dlho. Ja som už dostával také tie hysterické záchvaty, plakal som a reval na nich, že všetci zhoria v pekle. Bol som psychicky úplne odrovnaný. "
Mimochodom - ste veriaci, keď ste použili peklo?
"Ja som začal veriť, až keď ma zavreli, až keď som sa ocitol vo väzbe, nemohol som uveriť tomu, čo robia. Kľakol som si a pýtal sa, prečo? Za čo to mám? Prečo som tu? Nechápal som to. "
Čo bolo s vami ďalej, je známe. Krajský súd, Vrchný súd a potom trinásť rokov za pokus o vraždu. Aký bol začiatok na Mírove?
"O mojom prípade sa vtedy dosť písalo, a tak ma tam dozorcovia poznali. Ale ohľad na to nebrali. Bol som pre nich ako ktokoľvek iný. "
To je predsa v poriadku.
"Iste, ja som to tiež tak bral. Vyzliekol som sa donaha a šaty dal dozorcovi, ten ich prešiel takým pípadlom, alebo čo to majú. Potom som robil drepy, ukázal päty, vyplazil jazyk a vzpažil, aby bolo vidieť, že v podpazuší nič nemám. A vyzdvihol som si v sklade väzenský odev. "
Kam vás dali potom?
"Na nástupné oddelenie. Sú tam dve, jedno pre väzňov s ostrahou, druhé pre tých, čo majú zvýšenú ostrahu. Ja som bol v tom druhom. Tam sú tí najnebezpečnejší, potom už je len trest doživotie. "
Ako veľká je tá nástupné cela?
"Na šírku asi dva metre a na dĺžku asi päť."
Ako sú tam cely vybavené?
"Posúdiť nemôžem, ale spoluväzni, čo už sedeli vo Valdiciach alebo na Borech, tvrdili, že Mírov je nadštandardný, skoro luxus."
Počkajte - väzenský luxus. Čo si pod tým mám predstaviť?
"Je tam podľa nich podstatne lepšia strava a zariadenia - postele, skrinky."
Vrátane WC?
"Áno. Na tom nástupnom oddelení WC ešte nebolo zamurované, rovnako ako vo väzbe. Tam som bol celkom rok a pol a dosť ma vozili po väzniciach, takže som väzbu poznal dobre. Všade v nej bolo WC oddelené iba plentou. Nebol tam zápach, ale smrad. V celách na Mírove sú už ale WC murované, dve aj tri. V tej mojej mírovskej cele nás bolo osemnásť a mali sme tri záchody. "
Takže aspoň tam súkromie bolo?
"Áno. My sme to mali separované - jeden záchod na malú, druhý na veľkú a ešte tam bol jeden pre osobné potreby. "
Čo to je?
"Tam chodili borci s časopismi, kvôli osobnej potrebe, rozumiete."
Rozumiem. Rozoberať to nebudeme, ale povedzte - ako sa tam práve toto rieši?
"Človek sa musí vrátiť do mladosti, do puberty. Vo väzení masturbuje skoro každý, koho som tam stretol. Sú aj takí, u ktorých sa prejavia túžby, ktoré doteraz nepoznali, a potom si nájdu spoločnosť priateľa rovnakého pohlavia. "
Nepokúšal sa vás niekto prehovoriť k tomuto druhu spolužitia?
"Rozhodne nie. Možno som mal šťastie, ale hlavne - ja som bol s prvotrestancami, nie s mazákmi, čo už sedeli opakovane. A tak to bolo ľahšie. "
Za čo tam sedeli vaši spoluväzni?
"Väčšinou za vraždu, jeden biely kôň a potom za drogy, kšeftovanie s nimi."
Čo denný režim?
"Nesťažujem si. Vo väzbe bol budíček o 5:40 hod., Na Mírove o trištvrte na sedem. Potom bolo dvojaké sčítanie väzňov, raňajky - dva tri rožky so syrom, koláčiky - a potom vlastne nič. Záležalo na tom, či máte nejaké aktivity, môžete kondične cvičiť, učiť sa jazyky. Po obede bola vychádzka, tá začínala o pol tretej, a potom o šiestej večera a pokoj na celách. Jedálniček je na internete, ja som vždy čakal na mäso. Keď sa pošťastilo, bol rezeň, aj keď na ňom bolo strúhanky viac než mäsa. "
Väzenie nie sú kúpele, a keď tam niekto je, väčšinou si svoj osud zaslúži. Vy ste boli výnimka. Čím ste sa tam zaoberal?
"Požiadal som o prácu a ponúkli mi, že môžem robiť buď holiča, alebo pri šijacom stroji. Ja som začal ako holič. Všetci sa tomu smiali - Nečesaný, zatvorený kvôli vražde v kaderníctve, a teraz je z neho holič. "
Išlo vám to? A mal ste nožnice s okrúhlymi hrotmi?
"Nie, normálne kadernícke asi za 1500 korún, a s tými som strihal a po práci ich odovzdal dozorcom. Najskôr mi chlapi dosť nadávali, ale po dvoch mesiacoch už to išlo. Po pol roku som si k tomu pridal šitie. "
Boli ste "švadlenka", alebo pánska krajčírka?
"Skôr to druhé. Opravoval som montérky, alebo väzenský sinter - to sú nohavice a blúza. Na pracovné tričká som našívali rôzne štvorčeky, nebolo to zlé. "
Ako tam vlastne plynie čas? Čo uteká rýchlo a čo pomaly?
"Pomáha akákoľvek aktivita, nemusíte myslieť na to, že ste zavretý, a nejako ten čas zabijete. Napríklad cvičením alebo písaním listov. Ja som ich napísal stovky - rodičom, Veronike aj babičke s dedom. Je potrebné pracovať, zamestnávať mozog i telo. Potom to uteká a človek si to tak nepripúšťa. "
Preberali ste v duchu váš prípad?
"Hlavne zo začiatku som si vyčítal, že som na políciu nešiel hneď, ale že som sa im prihlásil neskôr, až keď mi mamka povedala, že určite hľadajú svedkov. Rozoberal som, čo som asi urobil zle, čo som mohol povedať jasnejšie a tak. Ale čas spomienky postupne vytesnil, možno som aj rezignoval. "
Ako ste sám seba vyhodnotil po tej dobe na Mírove? Máte si čo vyčítať?
"Basa mi zobrala veľa vecí. Školu, čas, ktorý som mohol byť s rodičmi, s Veronikou, a čo si oni všetci kvôli mne a so mnou museli vytrpieť, tie nervy a všetko okolo. Vďačím im všetkým, aj tým, čo stáli na mojej strane, za strašne veľa. "
A čo ste získali?
"Na druhej strane som uvidel úplne iný život, než som žil predtým. Aj iných ľudí a ich osudy, príbehy. Myslím, že ma to, ako sa hovorí, zocelilo. Že veci, ktoré by ma skôr rozhodili, znášam úplne inak. Mám iný pohľad na život, viem, že to nie je prechádzka. "
Ako budete spomínať na ľudí, ktorí zavinili, že ste sa na Mírov dostali? Na kriminalistov, sudcu, štátnu zástupkyňu?
"To, čo mi urobili, vo mne bude navždy. Otvorene ale hovorím, že sa nijako - cez svojich advokátov mstiť nebudem. Iba budem dúfať, že keď dôjde k ďalšiemu súdu, ako nariadil v stredu Najvyšší súd, nebudú znovu konštruovať a manipulovať proti mne. "
Váš otec sa pri vašom prepustení zmienil, že budete požadovať odškodnenie.
"Určite, ale všetko sa uvidí, až ako dopadne ten ďalší súd. Teraz som rád, že môžem byť s rodinou. "
Vo väzení ste svoju Veroniku požiadal o ruku. Ako to prebehlo, kľakol ste si pred ňou?
"Ja som jej predtým napísal veľa listov, písal som jej aj básničky. A v návštevnej miestnosti sa kľakať nedá. Ja som jej jednoducho povedal - láska moja, vezmeš si ma? A ona povedala, že áno. To pokľaknutie budem musieť napraviť. "
Na kedy chystáte svadbu?
"To sa ešte uvidí. Zatiaľ si užívame jeden druhého a tešíme sa na budúcnosť. " uzavrel.
