Verejný dom pod názvom Monte Carlo bol v Rimavskej Sobote od roku 1920 v budove vtedajších parných kúpeľov. Bol pokračovateľom nevestinca Purpurová lampa, v ktorom ešte za Rakúsko-Uhorska desať žien v malých izbičkách obsluhovalo pánov.
Do nevestinca sa dostali ženy s rozličnými životnými príbehmi. Napríklad Marika, ktorá sa nechcela vydať za starého a bohatého chlapa, vybraného otcom. Ušla z domu v tom čo mala na sebe. Na stanici sa jej prihovorila slečna z verejného domu. Povedala, že je mníška a aby s ňou išla do kláštora. Slečny z nevestincov naozaj hovorili o sebe, že sú mníšky. Marika sa spamätala, až keď vo verejnom dome stratila poctivosť s jedným dôstojníkom.
Židovka z vlaku
Počas vojny sa jeden z mladých mužov z Rimavskej Soboty vo vlaku z Budapešti zoznámil s mladou Židovkou, ktorá ušla počas pogromu. Židovku doviezol do Rimavskej Soboty. Nevedel, čo s ňou. A tak ju odviedol do Monte Carla. Verejný dom bol počas vojny tabu, policajti tam na kontroly nechodili. Bolo akési policajne nedotknuteľné miesto, niečo ako kláštor. Židovka, samozrejme, neprijímala klientov, nechodila do spoločnej miestnosti, kde si chlapi vyberali partnerky na večerné radovánky. Chlapi jej dali pokoj.
„S pomocou známeho matrikára sme Židovke zohnali rodný list. Po vojne sa s ňou kamarát oženil. Nechceli ostať bývať v Rimavskej Sobote, aby jej nemohol niekto vykričať, kde sa skrývala. Odišli bývať do Česka,“ rozprával pred rokmi pre Nový Čas pamätník verejného domu v Rimavskej Sobote, vtedy 70-ročný Tibor Kovács. "Viac sme o nich nepočuli..."