Na nedostatok práce sa nesťažuje. Hrá v piatich divadlách, v seriáli Chlapi neplačú, robí dabing... Žije s partnerkou Mirkou (38) a spolu vychovávajú devätnásťročnú Kristínku.
Seriál Chlapi neplačú ide po dvoch rokoch do finále. Ako sa vám hrala postava svojského Ruda?
Každý z hercov, či mu už postava sedí viac, alebo menej, sa snaží urobiť ju čo najpestrejšou. Postava Ruda mi bola celkom blízka, pretože som vyrastal na dedine. Viem, ako tam ľudia žijú. Aj keď je Rudo submisívny a podriaďuje sa svojej žene, má chvíle, keď si povie svoju pravdu. A to je na tom zaujímavé. Zrazu zareaguje tak, ako by to nikto od neho nečakal, čo môže byť aj návodom na reálny život.
Vy ste akým mužom?
Necítim sa byť ani frajer, ani veľmi rozhodný. Často som uzavretý, váham, dám si aj poradiť... Samozrejme, niektoré veci cítim jasne a v tých si poviem svoje. Myslím si, že život aj práca sú o poznávaní, posúvajú nás ďalej a niečo nám prinášajú.
Vaša seriálová manželka Beáta vám po celý čas šliapala po krku. Viete si predstaviť, že by ste ju mali doma?
To určite nie. (smiech) Keby som mal reálne takúto partnerku, tak sa zbláznim. Už by som s ňou dávno nebol. Buzerovať sa nedám. Viem si presadiť to, čo potrebujem, samozrejme, keď urobím chybu a som si toho vedomý, tak nechám na seba aj nahučať. Ani Julka Horváthová, ktorá Beátu hrá, nie je taká. Poznáme sa už dlho a aj s jej manželom Jakubom Rúžičkom. Keď mi volá, nikdy mi nezabudne povedať, aby som dával pozor na našu spoločnú ženu. (smiech) A schuti som sa tiež zasmial, keď bolo v kalendári Rudolfa a asi traja známi mi gratulovali k seriálovým meninám. (smiech) Na ulici zasa zvyknú na mňa ľudia kričať: „Rudo, počkajte! Chceme s vami fotku.“
Zatiaľ nie ste ženatý. Máte ešte chuť po tomto seriáli navliecť na seba chomút?
Určite áno, ale mám podmienku. Partnerka sa nesmie po svadbe zmeniť na seriálovú Beátu. (smiech)
Takže sa k nej schyľuje?
Aj kamaráti sa ma na to nedávno pýtali, lebo sa im žiada žúrovať. Smial som sa, že svadba môže byť iba v júli, pretože predtým aj potom mám veľa práce.
Môžete o partnerke niečo prezradiť?
Volá sa Mirka (38) a sme spolu dvanásť rokov. Takže už sme ako manželia, dosť sa poznáme. Svadbu sme zatiaľ neplánovali, ale jedného dňa to asi príde. Mirka učí na gymnáziu slovenčinu a občiansku výchovu v Senici, kde učí aj moja mama slovenčinu a francúzštinu. Rozumieme si, máme obaja vzťah k literatúre aj k umeniu.
Dala vás mama s Mirkou dokopy?
Nie, poznáme sa už od gymnaziálnych čias, ale dokopy sme sa dali až po vysokej škole.
Máte spolu aj deti?
Priateľka má dcéru z prvého manželstva, spolu zatiaľ deti nemáme. Takže to, že som v seriáli mal malé deti, bola dobrá škola. (smiech) Poriadne som sa zapotil pri ich prebaľovaní a všetkých tých úkonoch okolo nich. Nehovoriac už o tom, že deti sú síce prirodzené, ale nefungujú na povel ako dospelí. Zaujme ich svetlo, odbehnú z pľacu, sú mrzuté a nič nasilu sa s nimi robiť nedá.
Vychovávate partnerkinu dcéru spolu?
Áno, ale dcéra je v kontakte aj so svojím otcom, s ktorým sa poznám a dobre spolu vychádzame.
Koľko má rokov?
Kristínka má 19 a v Prahe študuje na vysokej škole cestovný ruch. Tam sa teraz zdržiava viac ako doma, ale býva s nami. Máme kamarátsky a tolerantný vzťah.
Hovoríte, že si na chvíľu od práce vydýchnete až v júli. Čo všetko vás zamestnáva okrem seriálu?
Hrám v piatich divadlách. Štrnásť rokov som bol stálym členom trnavského divadla, ale teraz tam už len dohrávam šesť predstavení, pretože som na voľnej nohe. Dve predstavenia mám v DPOH, po jednom na Malej scéne, v Aréne a v zájazdovom divadle Kumšt Production, kde by som mal v auguste skúšať ďalšiu hru. Okrem toho občas robím dabing a hrám v seriáli... Moja najväčšia televízna postava bol práve Rudo v Chlapi neplačú. Takže je toho dosť, ale som rád.
Na herectvo vás zobrali až na druhý pokus. Čo ste ten rok robili?
Študoval som v Bratislave výtvarnú výchovu a francúzštinu. Výtvarná ma bavila, ale skôr teória a analyzovanie obrazov. Pri praktickom kreslení som sa poriadne potrápil.
Kto s vami na VŠMU študoval v ročníku?
Napríklad Alexander Bárta a Tomáš Maštalír. Pamätám si, ako sa na mne smiali, keď som prišiel na VŠMU ako chlapec z dediny. Nechtiac som oblial kávou stenu a išiel som sa priznať vrátnikovi. Tak na tom sa veľmi a ešte dlho zabávali. Priznám sa, že po rokoch ani sám nechápem, prečo som to urobil. (smiech) Možno to bol rešpekt pred hereckými osobnosťami, ktorí nás učili. Najviac som sa kamarátil s Ivanom Pietorom, pretože mali chalupu na Rozbehoch, čo je 5 km od Jablonice, kde doteraz žijem. Takže sme tam spolu trávili letá a mnohé žúry.
Ste z umeleckej rodiny. Váš otec Ľudovít je profesor a uznávaný výtvarník, brat sochár, sestra maliarka. A v rodine ste mali aj spisovateľa Vincenta Šikulu. Ako to, že vy ste sa upísali divadlu?
Na základnej škole ma mama v siedmom ročníku prihlásila na dramatický odbor, bavilo ma recitovať. Ale myslím si, že to bolo aj prostredím, v ktorom som vyrastal. Aj ostatní mamini súrodenci, ktorých bolo jedenásť, hrali na viaceré hudobné nástroje, spievali a písali. Najznámejším bol Vincent, ale okrem neho písali ešte ďalší dvaja. Ja som chodil na klavír, s rodičmi na koncerty, výstavy, doma sme mali veľa kníh. Takže herectvo prišlo tak prirodzene.
Okrem vás aj váš dedko mal herecké ambície, však?
Bol ochotnícky herec, ale ja som ho už nezažil. Vraj bol v tom veľmi dobrý a dojal aj spoluhercov. Volali ho hrať do Národného divadla. Vtedy si však herci museli so sebou priniesť aj kostýmy a starí rodičia na to nemali, boli vtedy veľmi chudobní.
Aj otcovi súrodenci sú umelecky založení?
Otec je zo štyroch súrodencov, ale brata mu zabila mína hneď po vojne, keď ju ako deti našli nevybuchnutú, a sestru v roku 1968 zrazil autobus v Bratislave. Zostala mu sestra Anička, ktorá dlhé roky robila šéfredaktorku časopisu Kamarát.
