Divákom relácie V siedmom nebi by rád ukázal prácu slovenských dobrovoľníkov v Iraku či africkom Burundi, no do septembra chce stihnúť aj výjazd do vojnovej zóny na východnej Ukrajine. Prečo vlastne Vilo Rozboril (48) takto pokúša osud?
Pred týždňom ste sa vrátili z Kambodže, kde ste navštevovali sirotince plné chorých detí. Prečo ste sa vybrali práve do tejto krajiny?
Pre to, že Vysoká škola sv. Alžbety, s ktorou robíme tieto cesty, tam má už 13 rokov rozbehnuté projekty a má s nimi výsledky. Možno hovoriť o stovkách zachránených detí. Videl som ich fotodokumentáciu spred pár rokov, ako našli v dažďových pralesoch 2-3-ročné dieťa, ktoré ležalo pri nehybnej mame a vzápätí zistili, že tá žena je dva dni mŕtva. Zdalo sa mi zaujímavé ukázať Slovákov, ktorí dlhé roky robia tisícky kilometrov od domova veľmi záslužnú robotu.
Vraj vás však čaká ešte viacero podobných ciest.
V priebehu dvoch mesiacov by sme mali ísť do Afriky, no čakáme, že sa po voľbách upokojí situácia v Burundi. A mali by sme ísť aj do Iraku, čo je dosť nebezpečná záležitosť, ale robia tam zaujímavé veci v súvislosti s utečeneckými tábormi pre ľudí utekajúcimi z Islamského štátu. Jedna vec je vyjadriť účasť tak, že sedíme doma pri telke a povieme – áno, to je hrozné! Druhá vec je – ísť do takýchto oblastí. Tí ľudia sú naši reprezentanti, nemáme len hokejistov, ale aj ľudí, vďaka ktorým sa zrazu v Kambodži vie, čo je Slovensko. Naše misie majú veľký rešpekt aj medzi svetovými nadáciami. Inak, nejaký kilometer od tejto našej misie má svoje sídlo pre siroty aj Angelina Jolie.
Narazili ste tam na jej kult?
To nemáte šancu, tam narazíte len na 3 milióny hladných, pomerne nešťastných ľudí. Neviem, či si tam ten kult niekto uvedomuje, oni majú svoje problémy, sú vystresovaní. No, samozrejme, medzi organizáciami, ktoré tam robia, Angelinu Jolie výrazne evidujú.
Popri vašej práci ste za tie roky zažili všeličo. Dokáže vás ešte niečo prekvapiť, ohromiť?
Toto ma napríklad omráčilo pozitívne. Ako pár Slovákov dokáže zohnať sponzorov, vymyslieť logistiku, presvedčiť domáce úrady, aby si prenajali nejaké priestory, zabezpečiť všetky papierovačky okolo tých detičiek, aby sa o ne mohli starať... Zrazu tam prídete a vidíte normálnych tridsiatnikov-štyridsiatnikov z mäsa a kostí, ktorí robia poctivo svoju robotu a majú ju radi. Toto ma dojalo. Znie to pateticky, záchrana životov... Ale to je záchrana životov! Tie decká majú HIV. Vo dvoch táboroch majú asi 130 detí a z nich je 120 HIV pozitívnych. Keby im nepodávali lieky, tak tie deti zomierajú, lebo ich systém štátneho zdravotníctva je veľmi deravý. Tá krajina, to je úplne iná kultúra, úplne iná úcta k životu – respektíve neúcta k životu. A zrazu sa tu objaví zopár „bláznov“ zo Slovenska a niečo pre tých ľudí robí. Iná vec – ja som z generácie, ktorá si trošku pamätá vyčíňanie Pola Pota a Červených Kmérov v tejto krajine. Tam sa diali šialené veci. Kambodža mala vtedy údajne nejakých 7 miliónov obyvateľov a on dva a pol milióna zabil. To bola najväčšia genocída na zemeguli od skončenia druhej svetovej vojny. Vyhubil komplet inteligenciu, tam dnes nemá na školách kto učiť. Viedlo to k demoralizácii spoločnosti, hladomoru, k šíreniu chorôb...
Niekto si však možno pomyslí – nemáme dosť problémov aj doma?
Máme, no a? Veď my pomáhame aj doma. Vždy si v úžase prečítam aj na sociálnej sieti, keď niekto napíše: „Preboha, a na toto idú naše peniaze?“ Nie, na toto nejdú vaše peniaze, to nie sú peniaze štátu, to sú peniaze privátnej vysokej školy a dobrovoľníkov. Ja myslím, že takáto úzkoprsosť veľmi nefunguje a ono sa nám to môže vypomstiť. Keď niekde udrela cunami, tak to bola ich cunami? Alebo Černobyľ? Keby sa u nás rozširovali choroby z radiácie a potrebovali by sme pomoc, tak by sa nám asi celkom páčilo, keby nám v tej chvíli niekto pomáhal... Myslím si, že sú veci, ktoré nepoznajú hranice. A genocída národa, ktorý príde o dva a pol milióna ľudí kvôli nejakému debilovi, si podľa mňa záujem zaslúži.
No vám išlo aj o rozbehnutie adopcie chorých kambodžských sirôt na diaľku.
Áno, aj. Keď sa pár desiatok ľudí teraz pridá k tým adopciám na diaľku – myslím, že sa udeje veľká vec a bude to veľmi fajn. A že treba pomôcť doma? Jasné! Veď my sa najviac sústredíme na Slovensko, no nemyslím si, že z času na čas by bolo na škodu urobiť takýto apel. Zvykli sme si na to, že globalizácia prebehla v obchodoch. Kupujeme španielske handry, americké nápoje, švédsky nábytok, kórejské autá, to je v pohode. No globalizácia sa netýka len tohto. Okrem toho, vždy je dobré pomáhať tým ľuďom doma, oni potom nechcú utekať k nám. Je to možno povedané tvrdo, ale je to tak. Hovorím o kvapke v mori, ale myslím, že to v princípe takto funguje.
Stihli ste tam aj trochu dovolenkovať?
Nie, to bolo bez šance. Ledva sme stihli splniť svoj pracovný program. Hoci... Spravili sme dosť unikátnu záležitosť a natočili sme tam aj jeden klasický príbeh relácie V siedmom nebi. Vďaka nám sa stretli dvaja adoptívni rodičia zo Slovenska, Robo a Zuzana, s pätnásťročným kambodžským chlapcom, ktorého už 6 rokov podporujú. Zažili spolu veľmi pekné veci – bolo to naozaj dojemné. Chlapca si mohli na pár dní zobrať mimo detského domova a strávili spolu nejaký čas v jednom peknom prímorskom hoteli. Ten chalan bol prvýkrát v živote v reštaurácii, prvýkrát išiel výťahom. No a keď sme to s nimi točili, boli sme pri mori, a ja som si povedal – fajn a išiel som sa na hodinku okúpať. Takže som si vyskúšal kambodžské more, je nádherné, má 33 stupňov a okolo neho sú tie najkrajšie pláže na svete s bielym múčnym pieskom, raj na zemi. Len smola, že tí Kambodžania si to neužijú. My sme si spravili takú demo ukážku príjemností Kambože.
Spomínali ste, že sa chystáte ešte do Afriky či Iraku, čo nie sú práve najbezpečnejšie časti sveta. Čo vás poháňa ísť takto na hranu...?
Mám v úcte robotu profesora Krčméryho, myslím, že na poli tropickej medicíny a charitatívnej činnosti robí veľmi veľa. A ja som na jeho robotu zvedavý... Jasné, že si vždy spolu vopred prejdeme riziká, preto teraz bolo zastavené to Burundi. Hovorí mi: „Nepustím ťa tam. Ja teraz premiestňujem do susedného štátu aj svojich vlastných ľudí, lebo tam naozaj ide o život.“ Pokiaľ ide o Irak, to neviem odhadnúť. Ideme tam naozaj do pomerne nebezpečnej zóny... No sú tam dve Slovenky, ktoré si povedali, že tam idú riešiť vykupovanie otrokov z Islamského štátu, a veľmi sa im darí, čo mi príde ako parádna vec. Myslím, že by sa našinec mal o tomto dozvedieť, že máme aj takýchto ľudí.
Kedy to diváci na Jojke všetko uvidia ?
Pôjde to od septembra. Ešte by sme mali absolvovať jednu cestu na východnú Ukrajinu, to je tiež vojnová zóna. No, samozrejme, jednoznačnú prevahu budú mať v našom programe klasické príbehy ľudí zo Slovenska. Akurát vždy tak raz za dva týždne tam ukážeme takúto zaujímavosť zo zahraničia.
