Pre jedných Hitlerov verný spojenec a človek vinný za deportácie Židov, pre druhých prezieravý politik a národovec, vďaka ktorému Slovensko prežilo vojnu bez väčšej ujmy. Američania Tisa zatkli okolo 14. júna 1945, o necelé dva roky dostal trest smrti. Kam po vojne Tiso utiekol? Kde sa skrýval? Unikátne svedectvá vyjavili archívy...Osobnosť Jozefa Tisa rozdeľuje aj slovenských historikov. K citlivým témam patrí nielen Tisovo úradovanie v prezidentskom paláci, ale aj samotný súdny proces a následný trest smrti.
Slovenský snem v Bratislave vyhlásil samostatný Slovenský štát 14. marca 1939, krátko po tom, ako sa Jozef Tiso vrátil z berlínskych rokovaní s nacistickým vodcom Adolfom Hitlerom a nemeckým ministrom zahraničia Joachimom von Ribbentrop. Hitler Tisovi povedal, že je ochotný uznať samostatnosť Slovenska, ak ju naši politici vyhlásia. V opačnom prípade krajinu ponechá svojmu osudu, čo by zrejme znamenalo rozdelenie územia medzi Maďarsko, Poľsko a Nemecko. Na čelo novovzniknutého štátneho útvaru sa postavil práve katolícky kňaz Tiso, mimochodom, veľmi ambiciózny človek, ktorý mal za sebou aj kariéru poľného duchovného v rakúsko-uhorskej armáde, československého ministra zdravotníctva či predsedu vlády autonómneho Slovenska.
Začiatok konca
Slovenský štát, neskôr Slovenská republika, vznikol teda na základe Hitlerovej vôle. Dobové svedectvá však potvrdzujú, že jeho existenciu prijala nezanedbateľná časť obyvateľstva kladne. Na Slovensku bola napr. počas vojny vysoká zamestnanosť a spočiatku aj pomerne vysoká životná úroveň, historik Dušan Kováč však v knihe Dejiny Slovenska upozorňuje, že tento stav bol spôsobený významným zameraním výroby závodov na vojnový priemysel.
Slovensko sa tiež zúčastnilo na vojnovom ťažení proti Poľsku aj Sovietskemu zväzu. Tisov režim bol zodpovedný za násilné vysťahovanie takmer 60 000 slovenských Židov medzi marcom a októbrom 1942, pričom drvivá väčšina z nich zahynula v koncentračných táboroch.
Predovšetkým od roku 1944 sa začal ľudácky režim otriasať, spojenecké lietadlá bombardovali slovenské mestá a závody, v lete vypuklo Slovenské národné povstanie a naše územie začala na jeseň obsadzovať Červená a Rumunská armáda.
Na úteku
Preto koncom marca 1945 Tiso a takmer všetci členovia vlády zo strachu pred neistou budúcnosťou z hlavného mesta ušli. Urobili tak práve včas, Červená armáda bola už takmer pred bránami Bratislavy. Politikov na úteku sprevádzali aj viacerí predstavitelia kultúrneho života, napr. spisovateľ a správca Matice slovenskej Jozef Cíger Hronský (autor Smelého zajka) či katolícky básnik Rudolf Dilong.
Tiso krátko pobudol v Holíči na Záhorí, následne našiel dočasné útočisko 300 km za hranicami, v rakúskom kláštore Kremsmünster. Ešte 27. apríla, v čase, keď už drvivú väčšinu územia Slovenska držali pod kontrolou Sovieti, vyhlásil vo svojom rozhlasovom prejave, že Slovenský štát stále existuje. „Slovenský štát jestvuje, lebo žije a pôsobí jeho prezident, vláda a ostatné orgány správy, majúc v rukách zákonmi Slovenskej republiky stanovenú moc. Tí, čo sa za vládcov predstavujú, sú iba uchvatiteľmi moci, boľševickou armádou nastolení,“ povedal Tiso v odkaze na Slovensko.
Aj Rakúsko však postupne obsadzovali Spojenci, a tak 8. mája slovenská vláda podpísala dokument, ktorým sa podrobila americkému generálovi Walkerovi. Tiso však medzi rezignujúcimi politikmi nebol, z Rakúska utiekol do Nemecka, s nádejou dostania sa pomoci zo strany Vatikánu. Lenže americká vojenská polícia ho nakoniec niekedy okolo 14. júna zatkla v kapucínskom kláštore v bavorskom Altöttingu, kde sa ukrýval.
Slovenského prezidenta odhalil agent a bratislavský rodák John Spiegler. Tiso skončil najprv v prísne stráženom internačnom tábore, jeho tajomník Karol Murín spomínal slušné správanie, ale aj šikanu zo strany amerických vojakov. S rukami v putách potom Tisa v októbri vydali Američania československým orgánom.
Vzácne svedectvá
Napokon 2. decembra 1946 začal Národný súd v Bratislave proces s bývalým prezidentom Tisom, ale aj s ministrom vnútra Šaňom Machom a neprítomným ministrom zahraničia Ferdinandom Ďurčanským. Posledným domovom sa tak pre Tisa stala malá cela v Justičnom paláci.
O jeho osud sa zaujímal aj Vatikán, pápež Pius XII. žiadal, aby bol súdený umiestnený v kláštore, a nie vo väzení. Ako uvádza historik Dušan Kováč v knihe Dejiny Slovenska, komunisti predpokladali, že politici z Demokratickej strany sľúbili predstaviteľom slovenských katolíkov, že sa zasadia za korektný priebeh procesu a najmä za to, že Tiso nebude popravený. „Komunisti chceli spôsobiť v Demokratickej strane rozkol, a preto urobili všetko, aby bol Tiso odsúdený a popravený. V tomto bode sa mohli oprieť o podporu centralistických českých strán i prezidenta Beneša,“ uvádza Kováč.
Vzácne informácie o procese obsahujú dokumenty uložené v Slovenskom národnom archíve. Z jednotlivých regálov postupne vyťahujeme ťažké kartónové škatule a čítame v spisoch starých 70 rokov. Medzi mnohé svedectvá patria aj slová súdeného generála Jana Syrového, bývalého československého ministra obrany. Syrový napr. spomínal, ako v období mníchovskej konferencie, ktorá znamenala postupný zánik predvojnovej ČSR, žiadal Tiso pre Slovensko autonómiu. „Jedným z požiadavkov doktora Tisu bolo, aby mu bola povolená armáda pod samostatným slovenským vedením... Tiso mi slávnostne sľúbil, že poskytnutie slovenskej autonómie nebude mať žiadnych škodlivých dôsledkov na celistvosť Československej republiky. Tvrdil mi vtedy, že dôjde k posilneniu vzájomného porozumenia medzi Čechmi a Slovákmi. Výsledkom bol napokon zákon o autonómnej slovenskej krajine 22. novembra 1938.“
Svedectvo poskytol aj Pavol Čarnogurský, otec politika Jána Čarnogurského a poslanec Slovenského snemu: „My sme práve zazlievali Tisovi, že sa 14. marca nevyslovil jasne a nepodal návrh, čo má snem robiť a ako hlasovať.“ K najvzácnejším výpovediam patria slová Hermanna Göringa, bývalého ríšskeho maršala. Počas tzv. norimberského procesu s nacistickými vojnovými zločincami si niekdajší šéf nemeckého letectva spomínal na Tisa takto: „Piati slovenskí politici, ktorých som poznal, to je Tiso, Tuka, Ďurčanský, Mach a Karmasin, chovali sa voči mne a vo veľkej miere pronemecky a lojálne.“
Obhajobná reč
Tiso predniesol 17. a 18. marca 1947 svoju obhajobnú reč, a tak listujeme aj v jej hrubom prepise. „Hlavnou zásadou mojej politickej činnosti bolo to naše staré: Slovensko Slovákom, teda úrady, majetok, dôchodok patrí Slovákom. Hospodárska sebestačnosť a udržanie verejného poriadku až do konca vojny... Maďari stále rozširovali po svete, že v dunajskej kotline musí byť jedna poriadok udržujúca moc, a tou môžu byť len oni. Slovákov musia oni ovládať, lebo Slováci sú nespokojní, pre pokoj tohto územia nespoľahlivý živel... Nová zásada našej politickej činnosti bola daná situáciou – nútená spolupráca s Nemeckom a Nemcami,“ povedal okrem iného súdený prezident.
Obsiahly a pomerne hrubý je však aj záverečný rozsudok. Národný súd uznal Tisa za vinného vo veci viacerých prečinov - politická činnosť smerujúca k odstráneniu demokracie v Československu, založenie polovojenskej organizácie s názvom Hlinkova garda, vystupovanie proti mobilizácii armády v čase ohrozenia Československa zo strany nacistického Nemecka, rokovanie s Hitlerom a Ribbentropom o okamžitom odtrhnutí Slovenska, zavedenie fašistického režimu podľa nemeckého vzoru, uzavretie zmluvy o ochrannom pomere medzi Slovenským štátom a Nemeckom, vojenská podpora Nemecka, nasadenie vyše 100 000 slovenských robotníkov v Nemecku, odovzdanie slovenských tovární na výrobu zbraní Nemeckej ríši, snaha o prevýchovu národa v zmysle národného socializmu, napodobovanie nacistických spôsobov pri riešení sociálnej otázky, radikálne riešenie židovskej otázky, velebenie Hitlera ako veľkodušného vodcu, hanobenie Sovietskeho zväzu a západných mocností, udelenie najvyššieho slovenského vyznamenania K. H. Frankovi zodpovednému za vyvraždenie českých Lidíc, uzavretie dohody o výrobe lietadiel nemeckého vzoru na Slovensku, súhlas s vyhlásením časti Slovenska za operačné územia nemeckých vojsk atď.
Definitívny verdikt
Napokon listujeme v poslednom archívnom spise, jeden zo strohých zápisov znie: „Národný súd preto odsudzuje: obžalovaného Dr. Jozefa Tisu na základe §§ 2, 3, sadzba 2 a § 4 nar. č. 33/1945 v znení vyhlášky č. 58/1948 Sb. n. SNR na trest smrti povrazom...“ Podľa historika Milana Ďuricu boli v obave pred nepokojmi v pohotovosti ozbrojené sily, vojsko malo byť koncentrované predovšetkým na Morave. Tisa popravili skoro ráno 18. apríla 1947 v bratislavskom Justičnom paláci, telo neskôr pochovali na bratislavskom Martinskom cintoríne.
Verdikt Národného súdu sa obyvatelia Československa dozvedeli aj z filmového týždenníka, ktorý premietali v kinách pred hlavnými predstaveniami. V príspevku s názvom Spravedlnost odznelo: „Rozsudkom končí sa nešťastná kapitola slovenských politických dejín. V osobe Jozefa Tisu odsúdili aj protičeskú politiku, ktorá spôsobila rozvrat štátnej jednoty Čechov a Slovákov a priviedla slovenský ľud pod fašistický režim.“
Ako skončili ďalší členovia vlády
Vojtech Tuka, predseda vlády
Radikál a jeden z hlavných organizátorov odsunu slovenských Židov, usiloval sa Slovensko čo najviac priblížiť pomerom v nacistickom Nemecku. Koncom vojny opustil Slovensko už ťažko chorý a imobilný, neskôr ho zajali spojeneckí vojaci. V roku 1946 bol odsúdený na trest smrti.
Alexander Mach, minister vnútra
Zároveň veliteľ Hlinkovej gardy a radikálny predstaviteľ ľudáckeho režimu. Nedostal trest smrti, ale 30 rokov väzenia. Za mrežami napokon strávil 23 rokov. Podľa jednej z teórií zachránili Machovi život dobré kontakty s komunistami.
Gejza Medrický, minister hospodárstva
Retribučný súd odsúdil Medrického na sedem rokov odňatia slobody. Neskôr bol presťahovaný do Lučenca, kde pracoval ako robotník v tehelni. Po návrate do Bratislavy ho zamestnali v podniku Vodohospodárske služby.
Ferdinand Čatloš, minister národnej obrany
Bývalý československý legionár v Rusku. V roku 1944 vypracoval plán vojenského prevratu, neúspešne chcel nadviazať spoluprácu so sovietskymi vojenskými špičkami. Národný súd Čatloša odsúdil na päť rokov väzenia, zvyšok života pôsobil ako úradník v Martine.
Mikuláš Pružinský, minister financií
Mal šľachtický pôvod, vyštudoval právo v Kluži a Budapešti. Po vojne dostal trest sedem rokov odňatia slobody.
Július Stano, minister dopravy a verejných prác
Spoluautor návrhu na autonómiu Slovenska, cez vojnu pôsobil aj ako generálny riaditeľ Slovenských elektrární. Bol odsúdený na štyri roky väzenia, následne sa živil v Ružomberku ako úradník.
Jozef Sivák, minister školstva a národnej osvety
Národný súd uložil Sivákovi trest dvojročného väzenia, následne istý čas pracoval ako pokladník v Západoslovenských tlačiarňach. Aj s rodinou bol v 50. rokoch vysťahovaný z Bratislavy, na sklonku života žil v obci Trubín pri Žiari nad Hronom.
Ferdinand Ďurčanský, minister zahraničia
V roku 1947 ho Národný súd v neprítomnosti odsúdil na trest smrti. Ďurčanskému sa totiž podarilo cez Rakúsko a Švajčiarsko utiecť do Ríma. Následne žil v Argentíne a Mníchove, kde aj zomrel.
Gejza Fritz, minister pravosúdia (spravodlivosti)
Pred vojnou bol poslancom a senátorom československého Národného zhromaždenia. Po vojne si odsedel dva roky.
Karol Sidor, minister vnútra
Ešte pred vojnou velil Hlinkovým gardám. Post ministra vnútra zastával krátko, neskôr sa stal slovenským vyslancom vo Vatikáne. Emigroval a v neprítomnosti dostal trest 20 rokov väzenia. Zomrel v Kanade.
Riaditeľ Slovenského národného archívu Radoslav Ragač: Trest smrti urobil z Tisa mučeníka!
Osobnosť Jozefa Tisa rozdeľuje aj slovenských historikov. K citlivým témam patrí nielen Tisovo úradovanie v prezidentskom paláci, ale aj samotný súdny proces a následný trest smrti.
Ako by ste v skratke hodnotili proces s Jozefom Tisom? Bola verejnosť o jeho priebehu informovaná? Môžeme priebeh súdu pokladať za korektný?
Proces s Tisom prebiehal ešte pred rokom 1948, teda pred prevzatím moci komunistickou stranou. V bratislavskom Justičnom paláci boli prítomní aj zástupcovia tlače – či už demokratickej, alebo komunistickej. Treba si však uvedomiť, že bolo krátko po vojne, ľudia mali inak nastavenú optiku spravodlivosti, časť obyvateľstva a politických predstaviteľov túžila po odplate. Navyše nešlo o demokratický súd v pravom zmysle slova, ale o retribučné súdnictvo, ktoré malo potrestať vojnové zločiny. Kto sa postavil pred súd tohto typu, bol prakticky pokladaný za vinného, i keď tieto súdy vyriekli aj množstvo oslobodzujúcich rozsudkov. Celý proces bol i politickým bojom medzi komunistami presadzujúcimi trest smrti a zástupcami Demokratickej strany, ktorí chceli Tisa nechať žiť.
Nezanedbateľná časť Slovákov pokladá Tisa za martýra. Vnímajú Tisa kladne aj z dôvodu jeho odsúdenia na smrť?
Stalo sa presne to, čoho sa obávali predstavitelia Demokratickej strany. Tiso sa stal pre časť slovenského obyvateľstva mučeníkom.
Aké podmienky mal prezident bývalého, zo strany predstaviteľov československej vládnej moci nenávideného štátu?
Pokiaľ viem, Tiso mal v bratislavskom Justičnom paláci štandardnú celu. V tom čase to však už bol starší a obézny človek, tento pobyt bol pre neho zaiste veľmi nepohodlný. Navyše, určite utrpela aj Tisova psychika. Politické dielo, ktorému zasvätil veľkú časť života, sa zrútilo.
Ako vnímala slovenská verejnosť trest smrti pre Jozefa Tisa?
Pomerne veľká časť Slovákov sa stotožnila s ľudáckym režimom na čele s Tisom. Išlo predovšetkým o katolícku časť obyvateľstva, po vojne sa tento prúd, odstavený na druhú koľaj, cítil urazený. Katolíci nemali vlastnú politickú stranu, existovali názory, že všetky dôležité posty obsadili „komunisti a luteráni“. Mnohí katolícki predstavitelia skončili po vojne vo väzení či v emigrácii. Je teda prirodzené, že časť obyvateľstva stále stála za Tisom. Rozdávali sa letáky, Tisova obhajobná reč sa šírila ako samizdat. V dokumentoch existujú aj informácie, že isté skupiny plánovali ozbrojený pokus Tisa oslobodiť, potvrdiť ich však neviem.
