S kamarátkou, doktorkou hviezd Alenou Pallovou (35), ktorá nedávno mala vážnu dopravnú nehodu, ich spojili podobné osudy. Prečo sa jej moderátorka zastáva? A ako svojej dobrej priateľke pomáha?
Čoskoro oslávite narodeniny. Chystá sa aj nejaká rozšafná oslava?
Niečo chystám, ale nemôžem to prezradiť. Keď to prezradím, už to nebude tajomstvo. Najkrajší darček, aký som dostala od kolegov, bol na štyridsiatku. Vymyslela to Lucia Barmošová a dali mi veľký obraz s mojím portrétom, poskladaný asi z päťtisíc mojich drobných fotiek. Mám ho zavesený v obývačke pri televízore, takže keď ma nebaví televízny program, obzerám si ten obraz. (Smiech)
Ste vyťaženou ženou - moderátorkou v televízii, sama sa staráte o domácnosť a vaše dve deti - Tomáša (15) a Lindu (14). Ako to zvládate?
Nie som na to celkom sama. V čase, keď som v práci, mi pomáha úžasná pani Gitka. Ale ináč, ja sa rada starám o svoje deti, pre mňa sú celý môj život. No o deťoch by som nerada hovorila. Majú svoj život a nechcem ich zaťahovať do môjho mediálneho sveta len preto, že ich mama číta správy v televízii. Jediné, čo môžem povedať, že sú fantastické, dobre sa učia, športujú a celé vyučovanie majú v angličtine, za čo ich obdivujem. Ale už sú veľké, čoskoro budú mať občianske preukazy.
S pubertou prichádzajú aj prvé lásky. Vodia vám domov už aj frajerov a frajerky?
Panebože, zatiaľ nie! Aj keď práve sú v takom citlivom období, keď ich treba usmerňovať a prestávajú byť deťmi. Keďže som na ich výchovu viacmenej sama, myslím si, že som ich kamarátka a vo všetkom sa môžu na mňa spoľahnúť. Frajerov a frajerky sme zatiaľ neobjavili, dcéra sa zatiaľ ani nemaľuje, hoci niektoré jej spolužiačky vidím už také zmaľované, že mi je z toho až zle. Nechcem, aby sa robila staršou, ako je.
Necítite sa sama? Ste ešte otvorená novým vzťahom?
Niekedy sa cítim sama, ale som aj otvorená vzťahom. (Smiech) Nežijem nijako asketicky a nie som mníška. (Smiech)
Nájde sa teda nejaká spriaznená duša vo vašom živote?
Aj keby niekto bol, tak to zo mňa nedostanete.
Spomínali sme vaše narodeniny. Vyzeráte veľmi dobre, ako sa o seba staráte?
Okrem pravidelnej kozmetiky sa o seba momentálne nijako nestarám. Aj keď som v minulosti využila niektoré zaujímavé neinvazívne procedúry na klinike Aleny Pallovej, bolo to už dávno. Teraz, keď sa s Alenkou stretneme, povie mi, že už by sa mi to aj zišlo, a ukáže mi, kde všade mám vrásky. (Smiech)
Pallová bola v decembri účastníčkou vážnej nehody. Vo veľkej rýchlosti narazila do druhého auta, v ktorom sa ťažko zranila mladá žena. Ste s doktorkou v kontakte aj po nehode?
Áno, sme veľmi dobré kamarátky. Teraz bola aj u mňa na chalupe. Mám ju rada napriek tomu, čo sa jej stalo, a podporujem ju, lebo si myslím, že sa to môže stať každému. Každý z nás v živote aspoň raz prejde na červenú a nepoznám takého šoféra, ktorý by to chtiac alebo nechtiac nikdy neurobil. Alenka sa snaží pomáhať panej, ktorú zranila, a veľmi ju to mrzí. Podporuje ju a je v kontakte s jej rodinou. Aj ju treba ľutovať vzhľadom na to, čo sa jej stalo, a nie ju odsudzovať. Žijeme veľmi hekticky a veľmi ľahko môže dôjsť k nehode z nepozornosti. Aj ja sama som mala jednu haváriu, ale už veľmi dávno.
Ako to dopadlo?
Stalo sa to už pred pár rokmi. Aj keď to vyzeralo hrozivo, našťastie sa nikomu nič nestalo. Z auta, do ktorého som narazila, vystúpil mladý muž, nič mu nebolo, a dokonca sa ešte potešil, že ma vidí. Bola to sekunda mojej nepozornosti, keď som v spätnom zrkadle pozorovala výrastkov, ktorí vystrájali na ulici. Odvtedy viem pochopiť, čo je to chvíľková nepozornosť. V aute je dôležitá každá jedna sekunda pozornosti.
Možno aj táto nepríjemná skúsenosť je to, čo vás s Alenou spojilo.
Viem byť empatická. Samozrejme, že musíme dodržiavať predpisy, ináč by sme sa v autách pozabíjali.
Vy ste svoje poslanie našli aj v charite. Mala na to nejaký vplyv aj strata vašej dcérky Natálky († 6) pred pätnástimi rokmi?
Samozrejme. Snažím sa podporovať organizácie, ktoré chcú pomáhať. A viem pochopiť, čo je to trpieť pri chorom dieťati. Mojej dcére nebolo pomoci, ale lekárska starostlivosť a výskum závisia od peňazí. Teda v konečnom dôsledku aj zdravie. Ale neznamená to, že rozdávam peniaze na každom rohu každému, kto si vypýta.
Prekvapuje ma, ako otvorene o tom dokážete hovoriť. Ste typ človeka, ktorému to pomáha?
Je to už pätnásť rokov a ja každý deň myslím na svoju dcéru. Niet dňa, keď by som si na ňu nespomenula. Je mi za ňou smutno, ale človek sa s tým musí naučiť žiť, ináč by zomrel od žiaľu. Niekedy si aj hovorím, ako tu môžem byť, keď ona tu už nie je. Vtedy to bolo moje jediné dieťa a iné som nemala. Dnes mám však ďalšie dve, ktoré milujem. Musela som sa s tým naučiť žiť a hovoriť o tom. Je to neprirodzené a proti prírode, aby rodič stratil svoje dieťa.
Nedávno sa veľa hovorilo aj o tom, ako vás prenasleduje psychicky chorý muž. Ste teraz ostražitejšia?
K tejto téme by som sa už nerada vyjadrovala. Keď o sebe čítam články, v ktorých sa píše, že ma ohrozuje úchylák, nie je to celkom pravda. To, že za mnou chodí s kyticami psychicky chorý muž, je jedna vec, ale nikdy ma neohrozil. Jediné, čo mu želám, je, aby ho liečili, a prajem si, aby mi dal pokoj. Nechcem mu ublížiť a nechcem proti nemu ani nič hovoriť.
Máte strach?
Všeobecne má človek strach z každého psychicky narušeného človeka, keď sa na neho zameria. Na toho pána radšej nemyslím. Dúfam, že mu pomôžu lekári a rodina, ktorá ho má rada.
