Koncertov síce za 40 rokov ubudlo, ale o to sú vzácnejšie. Už v polovici júna to kapela rozbalí na megakoncerte na holíčskom letisku. No nielen Elán má novinky, ktoré odprezentuje, ale aj Patejdl, ktorý má v Česku svoju novú rodinu...
V polovici júna chystáte so skupinou Elán veľkolepý koncert. Čo to bude?
Elán nerobí veľa koncertov. Minulý rok ich bolo iba päť. Tri v Česku a dva na Slovensku. Bolo to turné s názvom Elán Best of 2, a keďže malo obrovský ohlas, dostali sme tento rok ponuku zorganizovať koncert na pomedzí Česka a Slovenska, na letisku v Holíči. Bude to po dlhšom čase opäť obrovský open air koncert. Veríme, že naši fanúšikovia z jednej i z druhej strany hraníc opäť zažijú pekný česko-slovenský happening.
Čo prináša príprava na taký megakoncert v podaní ostrieľanej kapely, ako je Elán?
Pred každým koncertom mávame kondičné tréningy, pretože hlasivky sú sval a musia sa rozcvičiť. Takže budeme mať týždenné sústredenie a okrem toho chystáme aj novinky, niečo špeciálne.
Čo také?
Pesničky z nášho posledného albumu - Živých nás nedostanú. Okrem iných aj dueto Joža Ráža s poslednou víťazkou Hlasu Česko-Slovenska Lenkou „Lo“ Hrůzovou v skladbe Neodchádzaj, ktorá má v rádiách veľký ohlas.
Elán je pre Slovákov možno niečo také ako pre Angličanov Beatles. Máte rešpekt u mladých hudobníkov?
Úprimne, až na malé výnimky mám skôr dojem, že im trošku prekáža, že tak dlho hráme a máme úspech. Ich predstava je, že by sme už mali uvoľniť pole, aby oni mohli byť slávni. Ale ani nám pole nikto nikdy neuvoľnil. Ak chce byť niekto slávny, musí byť dobrý, najlepší...
Líder kapely Jožo Ráž už niekoľkokrát avizoval, že to v Eláne zabalí. Aj vám podsúva niečo v tomto zmysle?
Samozrejme, že to, čo hovorí, myslí úprimne. Aj ja by som sa už mohol venovať niečomu inému, ale je to dané tým, že stále prichádzajú impulzy a naši fanúšikovia nás jednoducho nepustia. Aj keby sme hneď skončili, tak o dva-tri roky sa niečo stane a budú za nami chodiť ľudia, aby sme aspoň jeden koncert urobili.
V kinách mal práve premiéru rozprávkový film Sedem zhavranelých bratov, ku ktorému ste zložili hudbu. Titulnú pieseň naspievala Marika Gombitová. Stretávali ste sa preto intenzívnejšie?
Veľmi nie, celé to dohodla produkcia filmu, ja som bol u Mariky dvakrát. Prvý raz, keď sme pesničku korepetovali a druhý raz, keď sme ju nahrávali. Marika opäť ukázala svoju silu, pretože táto pesnička je interpretačne veľmi náročná.
Čo hovoríte na kritiku, ktorej sa tej piesni dostalo od Michala Davida? Podľa neho si s tým tvorcovia nedali veľa práce...
Nebudem komentovať niečo, čo niekto napísal, že niekto povedal.
Už nejaký čas žijete v Česku. Ako dlho ste tam a ako ste si zvykli?
Som tam štyri roky, bývame v Kunraticiach pri Prahe a zvykať som si nemusel. Aj keď som žil v Bratislave, často som jazdil do Čiech, teraz je to naopak. Stále sa cítim Čechoslovákom, nehovoriac už o tom, že som sa narodil v Karlových Varoch. Do centra Prahy veľmi nechodím, radšej som doma a robím vo svojom štúdiu. V Česku mám o niečo viac pracovných príležitostí, čo sa týka muzikálov, vystúpení a podobne. Človek je doma tam, kde má rodinu a prácu.
V Česku ste si založili novú rodinu. Päť rokov ste vzťah s Milušou (43) tajili, dokonca ste mali vtedy už aj trojročného syna Benjamina (7) a vraj to vedeli všetci z Elánu. Uľavilo sa vám, keď to prasklo?
To, že sa to prezradilo, nebolo preto, že by to niekto z novinárov investigatívne zistil. Žil som paralelne dva vzťahy. Prevalilo sa to, lebo som pochopil, že takto to ďalej nejde a že tým ubližujem všetkým naokolo. Bol to permanentný stres a bolo to treba rozseknúť. Ukončiť jedno alebo druhé. Akurát si vyčítam, že som to neurobil skôr. Vedel som, že to raz príde a raz sa to bude musieť vyriešiť. Čakanie na to bolo to najťažšie. Nebolo to jednoduché, ale už sa mi nechce k tomu vracať. Je to za nami, život ide ďalej a možno je to o tom, ako sa spieva v jednej pesničke, že čo má byť, sa stane...
Čo nakoniec rozhodlo, že ste po 31 rokoch opustili dnes už exmanželku Alenu (58)?
To nebolo rozhodovanie hlavou, ale srdcom. Riadim sa tým, čo cítim, a niekedy to navonok nemusí vyzerať, že je to správne rozhodnutie. Narodil som sa v znamení Váh a o nich sa hovorí, že sú váhavé. Ja sa často riadim vnútorným pocitom. Ťažké obdobie som mal napríklad aj, keď som odchádzal z Elánu v roku 1985. Nie že by som to chcel porovnávať, ale rozhodovanie bolo podobné. Vedel som, že takto to už ďalej nejde, že sa musí niečo zmeniť, a tak som z Elánu odišiel, hoci moja profesná budúcnosť bola vtedy úplne nejasná. Myslím si, že v konečnom dôsledku sa to všetko ukázalo ako správne.
Takže rozhodnutie zostať so svojou mladou rodinou neľutujete?
Určite nie.
Vaši synovia sú už dospelí. Ako s nimi vychádzate?
Trúfam si povedať, že mám so staršími synmi výborné vzťahy. Sme spolu často. Vašo (34) býva s rodinou v Prahe, je ženatý a má dve deti. Takže ja som už dvojnásobný dedko. Robo (29) žije v Bratislave, je absolventom matfyzu, robí si doktorát, pracuje v špičkovej firme, má kapelu, robí si muziku a je veľmi vyťažený. Napriek tomu sa občas stretávame. Aj na dovolenky, najmä na zimné, chodím niekedy spolu so všetkými svojimi deťmi. Takže verím, že ony to vstrebali, pochopili. Sú už dospelí, majú svoj rozum aj vlastný názor.
Stretávajú sa teda aj s malým bratom Benjaminom?
Áno, tam je paradoxné, že Benjamin má dvoch starších bratov a je strýkom dvoch synovcov, z ktorých jeden je o rok od neho starší a druhý o dva roky mladší. Keď prídu k nám, tak sa spolu hrajú. (Smiech)
Začiatkom minulého roka ste sa rozviedli. Natíska sa otázka: Stihli ste sa už aj oženiť?
Áno, už som sa oženil.
Kedy?
Nedávno. Detaily nebudem zverejňovať. Bola to súkromná svadba v rodinnom kruhu, nechcel som okolo toho robiť rozruch.
V poriadku, ale predsa len, boli na svadbe všetky vaše deti?
Áno, boli tam všetky moje deti.
Dá sa povedať, že ste s mladou rodinou chytili aj druhý dych?
Neviem, samozrejme je to iné, iné povinnosti, iná organizácia práce. Ale aj radosť a šťastie z prítomnosti malého. Chvíľu nás zabáva, chvíľu hnevá. Je to živý chalan. Opäť som musel oprášiť svoje výchovné metódy a znovu zažívam to, čo som myslel, že už mám za sebou. Dobré aj zlé. Napríklad už som zabudol, ako som starších synov nútil hrať na klavíri, aj na to, ako strašne nerád som na ňom cvičil v detstve ja. Teraz do toho občas musím nútiť Benjaminka, aj keď našťastie nie vždy. Hoci je vášnivý futbalista, vie, že má aj iné povinnosti. Snažím sa, aby mal veľa záujmov a musím byť prísny, keď chcem, aby z neho niečo bolo...
Jožo Ráž sa kedysi vyjadril, že vám a Janovi Balážovi vôbec nezávidí tie malé deti. Kým on si život už len užíva, vy sa naháňate za peniazmi, aby ste ich uživili...
Nie je to len naháňanie sa za peniazmi, aj keď tie, samozrejme, treba, ale aj o tom, čo človek zažije a zažíva. Ja zase Jožovi nezávidím jeho spôsob života. Asi by som sa zbláznil, keby som nemal čo robiť. A to nezávisle od toho, či mám mladú rodinu, alebo nie.
