Situácia je taká nezvládnuteľná, že rakúske úrady prestali vydávať azylové povolenia. Z prílevu migrantov má obavy aj naša vláda. Nový Čas navštívil okolie tábora v rakúskom mestečku Traiskirchen. Ako vidia správanie utečencov miestni obyvatelia? A prečo celé rodiny utiekli zo svojich domovín? Téma migrantov aj u nás vyvolala obrovské vášne po tom, ako by sme mali podľa návrhu Európskej komisie prijať 785 migrantov najmä zo Sýrie a z Eritrey. Naša vláda tento plán zavrhuje. Faktom však ostáva, že utečenci sú čoraz bližšie k našim hraniciam a opatrenia proti nim už chystá mnoho štátov. Navštívili sme preto azylový tábor neďaleko Viedne, aby sme zistili, ako sa utečenci správajú, a zmapovali, aká je tam aktuálna situácia.
Za tento tábor by sa nemusel hanbiť žiadny slovenský domov pre študentov. Pokosený trávnik, veľký areál a zachované historické budovy s množstvom izieb sa stali dočasným domovom pre migrantov z celého sveta. Mnohí z nich síce nevedia ani po anglicky či po nemecky, no sú presvedčení, že v Európe môžu začať nový bezproblémový život. Najradšej by už čím skôr zabudli na vojnové konflikty sužujúce ich domovinu, ale aj na vlastné rodinné problémy, pre ktoré utiekli. Niektorí z nich sú v zariadení, v ktorom končili za čias komunizmu aj československí emigranti, už niekoľko mesiacov. Tábor svoju kapacitu dvetisíc miest naplnil, miestni obyvatelia na čele so starostom bijú na poplach. Podľa nich rakúsky systém nezvláda prílev migrantov, tábor dokonca pripravil dočasné ubytovanie vo forme stanov pre nových obyvateľov.
Zloženie utečencov je pestré rovnako ako jazyky, ktorými hovoria. Okrem menej vzdelaných osôb sa medzi nimi nachádzajú aj desať- až pätnásťročné deti, ktoré ovládajú cudzie jazyky na vyššej úrovni ako ich rovesníci z nášho regiónu. Väčšina z dospelých sa snaží k domácim Rakúšanom či zvedavým cudzincom správať priateľsky a s úsmevom. Nájdu sa však aj dosť neprispôsobiví migranti. Podľa majiteľky miestneho obchodu s potravinami sa návštevy polície stávajú bežnou súčasťou života v Traiskirchene. Pre potýčky dokonca dali výpoveď aj jej zamestnanci. Hoci sú utečenci ubytovaní len hodinu od nášho hlavného mesta, zaujímavosťou je, že o Slovensku nikdy nepočuli.
Istej smrti unikol iba štrnásťročný Mohammed. Iránska vláda ho chcela poslať do občianskej vojny v susednej Sýrii, aby bojoval proti ukrutnému zoskupeniu teroristov z Islamského štátu. „Nie je to normálne, aby chodili bojovať takí mladí chlapci ako ja, ale vláda ma chcela prinútiť urobiť to. Rovnako to chceli spraviť aj s mojím bratom, ktorý je starší o desať rokov. Asi sa na nás zamerali, lebo môj otec v minulosti bojoval v iránsko-irackom konflikte,“ povedal Mohammed, ktorý našiel záchranu práve v osobe svojho otca. „Spolu s bratom nám zaplatil útek z krajiny poslal nás sem. S rodinou zostal v Iráne. Trvalo nám to mesiac a pol, než sme sa sem v nákladiaku dopravili. Radi by sme tu zostali. Chcel by som tu študovať,“ opísal svoje plány a Európanom, ktorí majú pred migrantmi strach, odkázal: „Nie sme ako Islamský štát. Nezabijeme nikoho, nikomu neublížime. Sme ako všetci iní ľudia, ktorí nemajú radi vojny,“ uzavrel.
Partia Pakistancov je v tábore už tri mesiace. Ich cesta sem trvala tri mesiace a je len ťažko opísateľná slovami. „Z toho času sme boli 15 dní s prestávkami zavretí v kontajneri na nákladnom aute. Nebolo tam žiadne svetlo, nič sme nevideli, iba sme ticho sedeli a čakali. Spolu nás tam bolo až 120 ludi,“ opísali šokujúce detaily svojho úteku. „V Pakistane je kritická situácia. Na mnohých miestach vládnu teroristi, ktorí zabíjajú nevinných ľudí. Študovali sme na univerzite za elektrotechnických inžinierov a radi by sme v tom pokračovali aj v Rakúsku,“ zhodli sa muži z partie, ktorí túžia po domove, kde sa dodržujú základné ľudské práva. „Medzi také krajiny Rakúsko patrí. Budeme sa riadiť jeho pravidlami a zákonmi, chceme tu pracovať a žiť,“ vyjadrili sa.
Hassan (14) a Ammar (45) z Iraku: Doma na nás padali bomby
V rakúskom tábore skončil aj Hassan so svojou najbližšou rodinou. Na miesto prišli pritom iba pred troma dňami, a preto patria k najnovším prírastkom tábora. „Išli sme v nákladnom aute až z Turecka. Zaplatili sme za každého po päťtisíc eur. Irak bol pre nás už veľmi nebezpečný. Všade okolo nás padali bomby, teroristi z Islamského štátu nám zabili niekoľko priateľov,“ opísali obaja príbuzní svoje strasti. „Chceli by sme zostať v Rakúsku. Sme priateľskí ľudia a nerobíme žiadne problémy,“ dodali.
Jangir (42) z Pakistanu: Moslimovia ma nenávideli
Rakúšania o tábore: Niektorí z migrantov sa správajú ako zvery!
Michael (45)
Christopher (25)
- Bývam rovno oproti táboru, takže všetko prežívam autenticky. Správanie rodín utečencov je v poriadku, ale niektorí jednotlivci sú ako zvery. Na moju priateľku pľuvali, obťažovali ju. Chápem ich situácie, aj ja by som na ich mieste ušiel. Lenže naša vláda nezvláda starať sa o tábor a to je ten hlavný problém.
Kameta (54)
