Napriek tomu, že jej meno netrčí z tituliek magazínov, zahrala si v seriáloch, ako sú Búrlivé víno, Panelák, Kolonáda, Chlapi neplačú, Superhrdinovia, ale aj v rozprávke Láska na vlásku... Sympatická a vyrovnaná žena sa v živote musela popasovať s údelom, ktorý by možno iného zložil na kolená.
Nepatrí medzi herečky, ktoré sa za každú cenu natískajú do pozornosti režisérov a divákov. Jej silnou stránkou je pracovitosť, pokora a trpezlivosť. „Ja som spokojný človek. Čínsky mysliteľ Konfucius povedal: ‚Vyberte si povolanie, ktoré milujete, nebudete musieť nikdy pracovať.‘ A mne sa to splnilo. Nechodím do práce, chodím zabávať ľudí a popritom sa zabávam aj ja,“ hovorí herečka, ktorá si v populárnej filmovej rozprávke Láska na vlásku zahrala princezninu pestúnku Gutu.
„Nakrúcali sme okrem ateliérov na Oravskom zámku. Bola tam úžasná atmosféra, krásna príroda a príkladne sa o nás starali,“ spomína Gabriela. „Malo to však jeden háčik. Kostým, ktorý som nosila na sebe, vážil dvadsať kíl a musela som v ňom vyšliapať 107 schodov. Ale ja som dobrodruh. Milujem atmosféru pri nakrúcaní aj cestovaní,“ priznáva so smiechom.
Dóczy, Kiš aj Bednárik
Prvých 21 rokov svojej hereckej kariéry strávila v prešovskom Divadle Jonáša Záborského. Tam začínala ako 19-ročná, keďže ju po gymnáziu na VŠMU nezobrali.
„Prežila som tam úžasné roky, ale moje srdce prahlo po tom, aby som sa mohla vrátiť domov a hrať v nitrianskom divadle,“ hovorí. Keď jej to miesto ponúkol bývalý riaditeľ Divadla Andreja Bagara František Javorský, neváhala ani sekundu. „Priznám sa, že na nič iné som v živote nečakala. Mala som šťastie, že som si mohla zahrať s takými velikánmi, ako boli Jožko Dóczy († 83), Milan Kiš († 72), Adela Gáborová († 67) a ďalší úžasní herci. A vážim si, že som mohla hrať aj vo všetkých muzikáloch Jožka Bednárika (†65). Mal svojský štýl práce a mnohým sa to nepáčilo, ale ja by som si spoluprácu s ním inak ani nevedela predstaviť. Keď sa mu niečo páčilo, mal slzy v očiach a povedal: ‚Ja ťa tak ľúbim.‘ A to bolo od neho najväčšie vyznanie.“
Kaviareň
Istý čas mala Gabika okrem divadla ešte jednu lásku – divadelnú kaviareň v Nitre. „Mala som ju síce iba tri roky, ale stratila som s ňou asi polovicu zo svojho života. Asi mi nebola dopriata, pretože mi ju fiktívne vykradli. Neukradli nič, len narobili veľký neporiadok. Majiteľka priestorov mi oznámila, že tým bola porušená zmluva, a prenájom mi nepredĺžila. Musela som sa so 40 stoličkami, stolmi a s barovým pultom vysťahovať, čo mi narobilo veľké problémy,“ vysvetľuje Dolná, ktorá mala v tom období po svojom boku aj partnera. „Myslela som si, že ma podrží, ale osud to zariadil úplne inak a zostala som sama. Štyri roky som sa trápila a tri mesiace som nejedla, že ma opustil pre inú. Teraz vidím, že všetko sa deje pre niečo, a ďakujem Pánu Bohu, že sa to tak udialo.“
Partner ju síce opustil, ale hypotéka na kaviareň jej zostala. „Už ju splácam osem rokov a ešte dva roky budem. Musím znášať dôsledky toho, čo som si vybrala. Nie je hanba padnúť na dno, hanba je nevstať.“ V živote sa však dejú aj veci, ktoré si nevyberáme...
Osudná havária
Pred 40 rokmi našla Gabika v Prešove nielen zaľúbenie v divadle, ale aj svoju lásku Vlada Dolného († 38).
„Bol právnikom a bol o osem rokov starší odo mňa. Mal rád divadlo, nosil mi darčeky a získal si ma žuvačkami z tuzexu,“ smeje sa herečka. „Dlho sme sa kamarátili, až to prerástlo v lásku. Bol šarmantný, inteligentný a mal v sebe prirodzený východniarsky humor, ktorý dodnes milujem. Žili sme spolu, a keď sme sa brali, náš syn Vladko mal už tri roky,“ vysvetľuje.
Dnes je to bežné, ale v 70. rokoch minulého storočia byť slobodná a tehotná, bola hotová pohroma. „Porušila som všetky morálne zásady, ktoré vtedy existovali.“ Život však svojou nepriazňou naplno zasiahol Gabiku, keď mala 30 rokov. Bolo to šiesteho februára 1985. „Veľmi dobre si na ten deň pamätám. Malý Vladko ešte nemal päť rokov a ja som bola piaty mesiac tehotná s dcérou. Manžel ráno nedopil ani kávu, ponáhľal sa do práce. Skôr než nasadol do auta, ešte som mu z okna mávala. Mala som silné nutkanie zavolať ho späť, chcela som, aby sa vrátil, dal mi pusu... Viac som ho nevidela. O pol deviatej ráno pri autohavárii skonal. Mrholilo, mrzlo a v rýchlosti do neho narazil kamión. O pol piatej popoludní mi policajti oznámili, že Vlado nežije... Vtedy sa mi zdalo, že som prestala žiť aj ja. Nevedela som, ako sa ďalej pohnúť, ako naložím s našimi životmi. Uzavrela som sa a venovala som sa len synovi a nenarodenej dcére. Pomohla mi rodina a kamaráti Stražanovci, ktorí sú krstnými rodičmi mojej dcéry Tatiany.“ Po celý čas hľadala Gabika útechu v kostole a časom ju tam aj našla. Odchádzala z neho ako pokojný, vyrovnaný človek, ktorý presne vie, čo má robiť.
Zmierenie so stratou
Odvtedy už bola na všetko doma sama. Deťom bola matkou i otcom. „Vladkovi som hovorila, že ocko je v nebíčku a odtiaľ bude na neho dávať pozor. Dcéra otca nikdy nevidela a mala som s ňou veľké problémy. Pod vankúšom schovávala jeho fotku. Veľmi jej chýbal. Nevedela v sebe spracovať, prečo musel zomrieť. Je to jej celoživotná trauma,“ vysvetľuje herečka. „Život ma nešetril, ale vôbec sa naň nehnevám! Využívam každú chvíľu, aby som si ho naplno užila.“
Najväčšiu oporu v živote má Gabika vo svojich deťoch. Syn Vlado (35) vyštudoval umeleckú fotografiu a pracuje vo vrcholovom manažmente v istej firme, dcéra Tatiana (30) vyštudovala žurnalistiku a teraz ako realitná maklérka. Hoci Gabika Dolná žije bez partnera, novému vzťahu sa nebráni. „Ani mne sa nedarí žiť podľa svojich predstáv. Tiež musím bojovať. Do minulosti sa nemáme vracať, lebo strácame prítomnosť a budúcnosť už nemusí byť,“ dodáva silná herečka.
