V detstve si totiž na vlastnej koži okúsil, aké vedia byť deti kruté, a ľahké to nemal ani neskôr v internáte. Skúškou pokory bol aj hercov pobyt v Austrálii, kde našiel nielen seba, ale aj svoju životnú lásku - manželku Petru (37), s ktorou dnes majú tri dcérky.
Narodili ste sa v Ilave, kde je známa väznica. Aké ste tam mali detstvo?
Mal som dobrý robotnícky pôvod, keďže mama bola žeriavnička, otec sústružník a obaja rodičia pracovali v Závodoch ťažkého strojárstva. Keď som sa narodil, bývali sme už v Novej Dubnici, a pretože najbližšia pôrodnica bola v Ilave, hneď vedľa väznice, tam ma mama porodila. V tej väznici sme boli nedávno hrať Partičku. Prišiel som tam s veľkými hviezdami ako Miezga, Kemka, Latinák, Dangl a zrazu všetci basisti začali vykrikovať len moje meno. Chalani sa ma opýtali, odkiaľ ma tí väzni vlastne poznajú. Povedal som, že to sú vlastne moji Crngáči z čias, keď som ešte moderoval reláciu Crn Crn. (Smiech)
Nedávno ste sa angažovali v kampani proti šikanovaniu v školách. Boli ste aj vy niekedy obeťou šikanovania?
Takú menšiu stredoškolskú šikanu som zažil v internáte v Čechách, kde som bol jediný Slovák. Boli sme prváci a prišiel som do izby, kde nás bývalo osem chlapcov. Ako bažant a študent hereckého konzervatória som mal výhodu, že som bol celý deň v škole. A hoci ostatní mali vychádzku maximálne do deviatej, mne ako prváčikovi povolili do desiatej, aby som nemusel odchádzať v polovici predstavenia. V tom čase som mal prideleného mazáka štvrtého ročníka ekonómie. A keď som sa náhodou ocitol v internáte, vždy na mňa volal, čo nám maminka posiela zo Slovenska? V tom čase sme mali na Slovensku takzvané päťkorunové krabicové mlieko, ktoré Česi nemali, a tak mi ho vždy vychľastali.
Ako ste to potom vyriešili, aby vám niečo z maminho balíka aj zostalo?
Občas som jedol mamine obrovské rezne na medziposchodí. Bol som chytrý chlapec, keď niekto išiel z dola, utekal som hore a naopak. Tak, to bol môj druh šikany.
Ale vraj sa vám posmievali aj na základnej škole pre vašu počernú pleť.
Obaja s bratom sme mali viac pigmentu a mama nás rada obliekala do bielych tesilákov, čo bol obrovský kontrast. Decká sa nás pýtali, či sme Cigáni. A tak som si vymyslel historku, že môj dedo bol náčleník Apačov... Viete, aký som zrazu získal kredit? (Smiech)
No nakoniec sa karta obrátila a vy ste sa stali obrancom šikanovaných...
Neskôr som sa stal mazákom ja a mal som na starosti sedem bažantov. Po večierke som sa chcel už vyspať a oni sa stále medzi sebou rozprávali. Povedal som im, že celý deň sú spolu v škole, že mali dosť času, aby si všetko povedali a zavelil som dobrú noc. Všetci museli byť ticho, ináč by som vyskočil a robil poriadky. Takže takto som ja šikanoval. No nevedel som, čo sa medzi nimi deje, keď tam nie som. Zistil som, že šikanujú jedného svojho spolužiaka. Ten sa ma vždy pýtal, či idem večer do divadla a či budem spať v internáte, lebo keď tam nie som, robia mu zle, bijú ho a posmievajú sa mu, hoci on bol z nich najchytrejší a písal im úlohy. Tak som ho začal so sebou brávať do divadla na predstavenia, aby sa vyhol šikane. Dnes je z neho vplyvný muž, doteraz sme dobrí priatelia a navštevujeme sa.
Ale darí sa aj vám. Objavujete sa v úspešných projektoch ako Partička, Horná Dolná či Kredenc. Predtým však o vás bolo dlho počuť pomenej. Prečo?
To sú také obdobia herca. Keď sme robili reláciu SOS, všetci otcovi kamaráti boli unesení a pýtali sa, kde som dovtedy bol. Ale na to, že som hral v divadle a robil aj iné projekty, na to už pozabudli. Raz hojno, raz... trošku menej. (Smiech) Tie veľké pracovné výkyvy so sebou prinášajú aj veľké vzostupy a pády. No netreba sa z toho zblázniť!
Som však typ, ktorý všetko stavia akoby na jednu kartu. Snažím sa robiť jednu vec a poriadne, no to sa v dnešnom slovenskom šoubiznise už nenosí. Môže totiž niekto prísť a rozhodne, že zrazu daný projekt už nie je - to sa stalo aj s reláciami SOS či Partička. Vtedy skončíte s prácou, financiami a so všetkým, preto je dnes dobré byť vo viacerých projektoch...
Čiže keď ste z projektu vypadli, nastali finančné suchoty?
Keď sa mi pred rokmi skončilo SOS, bol som v situácii, že som nevedel, čo ďalej. Začať som počítať, koľko ešte vydržím, lebo hypotéka nepustí. Začal som byť pod tlakom, lebo viete ako sa hovorí: Keď sa minú peniaze, je aj šťastie malé... Našťastie mám dobrú ženu, ktorá ma psychicky vždy podržala.
S manželkou Petrou, s ktorou máte tri dcérky, ste sa zoznámili v roku 2000 v Austrálii, kde ste sa vybrali učiť jazyk. Bola to cesta vašej osobnej pokory?
Áno. Bolo to práve v období, keď som bol trikrát týždenne na obrazovke. Bol som mladý, slobodný, úspešný a trošku tým aj poznačený. Keď som aj mal vzťah, nebol som si istý, či chce byť dievča so mnou, alebo sa chce so mnou len ukazovať. Odišiel som teda na dva mesiace učiť sa angličtinu do Austrálie. Nakoniec som zostal rok a našiel som si tam ženu svojho života. Dostal som sa na párty, kde na mňa pozerala jedna Češka s vydeseným pohľadom. Neskôr som sa dozvedel, že to bolo kvôli mojej otrasnej flanelovej košeli a ona študovala v Austrálii dizajn. Dlho sme si hľadali k sebe cestu, stali sa z nás dobrí priatelia, a nakoniec sme sa vzali.
Okrem iného ste tam aj umývali riad a záhradníčili. Neutrpelo tým ego herca zo Slovenska?
Zo začiatku som mal depky, lebo nikomu som nerozumel. Býval som s ôsmimi študentmi v byte, spal som na zemi a všetci ma prekračovali, keď chceli ísť na záchod. Zrazu z toho slovenského piedestálu som spadol do kuchyne, kde sa so mnou nikto nebavil a hádzali mi hrnce, aby som ich umyl, čiže tá psychika bola trochu zlomená. Ale neskôr som všetko obrátilo a začalo sa mi tam dariť. Dokonca som tam okrem manuálnych prác začal hrať aj divadlo, vysielať v rádiu a robiť to, čo ma baví.
Čo pre vás manželka znamená?
Všetko. Peťka ma vždy vypočuje a spojili nás najmä naše výnimočné zážitky a radosti, ktoré sú návodom na vynikajúci vzťah. Už niekoľkokrát mi zachránila život.
To myslíte obrazne, alebo aj v skutočnosti?
Aj v skutočnosti. Raz, keď sme sa potápali, pýtala sa ma, či mám ešte kyslík. Hoci som tvrdil, že áno, priplávala ku mne a skontrolovala ma. Vtedy zbadala, že nemám dostatok kyslíka, a upozornila na to inštruktora. Ten mi poskytol svoj kyslík a pomaly ma vyviedol nad hladinu. Neviem, ako by to so mnou dopadlo, keby sa o mňa takto nestarala.
