Svoj kríž si totiž niesol v tichosti a to spôsobilo, že sa niekedy poddal chmúrnym myšlienkam. Do zápisníkov si dokonca zaznačil, kde má byť rozsypaný jeho popol. A Chudíkovým zbožným prianím bolo, aby splynul s miestom, ktoré od detstva veľmi miloval. Prečo sa tak rozhodol? Keď pred rokmi umierali Chudíkovi hereckí kolegovia, nevedel sa ubrániť čiernym myšlienkam.
Do svojich zápisníkov si dokonca zaznačil, ako by mala vyzerať jeho vlastná cesta do neba. „Tak odchádzame! Hrozné je, že otupievam. Pripravuje sa duch i telo na odchod? Musím zapísať raz podrobnejšie, čo si želám po smrti. Rozptyl prachu na Hájnom grúni,“ priznal herec vo svojom súkromných zápiskoch, ktoré sa objavili v knihe Ľubice Krénovej - Ladislav Chudík. Práve Hájny grúň bol Chudíkovmu srdcu najbližšie.
Napriek tomu, že prežil šesťdesiat rokov v Bratislave, domovom volal rodnú obec Hronec, kde sa narodil. Práve preto bolo jeho veľkým prianím, aby bol jeho popol po smrti rozsypaný na vrchu v pohorí Poľana, kde mal vždy pocit, akoby sa zblížil s Bohom.
Jeho milujúca manželka o hercovom prianí vie a so smútkom v duši sa mu ho chystá splniť. „Áno, bude to tak,“ potvrdila Novému Času Alena Chudíková. „Hájny grúň sa pre mňa stal symbolom túžby vyjsť z doliny na kopec a rozhliadnuť sa. To je niečo, čo si nesiete po celý život so sebou a nikto vám to nemôže vziať,“ prezradil o rodnom mieste v ďalšej knihe Žijem nadstavený čas - rozhovory s Jánom Štrasserom.
Bál sa smrti?
Každý človek sa obáva, že raz z tohto sveta odíde. Ladislav Chudík však v rozhovoroch so Štrasserom hovorí, že na svoj odchod je pripravený: „Ja som vyrovnaný s tým, že odchádzam. Že je koniec. Smrť sa skrýva v nás a plazí sa čoraz vyššie... Bojíme sa, že bude dlhá. Dúfame, že nebude krutá. Trápime sa, že umieraním budeme obťažovať tých, ktorí budú pri nás, svojich blízkych...“ zamýšľal sa herec a na záver dodal: „Akurát, že sa bojím, kedy mi to odpíska definitívne.“
