Herec Juraj Slezáček, ktorý od minulého leta bojuje s rakovinou, potvrdil, že je už z najhoršieho vonku. V exkluzívnom rozhovore pre Nový Čas Nedeľa obľúbený herec porozprával, ako relaxuje, čo mu radia doktori, ale aj o nových plánoch s manželkou Jelou.
Práve sme vás zastihli v Piešťanoch, kde ste vyrastali a máte tu aj svoje druhé sídlo. Ako oddychujete?
Mám tu svojich piešťanských známych, ktorí si pamätajú ešte môjho otca, a rád s nimi debatujem. Aj môj otec často sedával v kaviarni hotela Eden. Do poslednej chvíle mu to veľmi dobre pálilo, bol stály hosť, a dokonca tu mal zadarmo aj kávu. Ešte ako 94-ročný sa mi sťažoval, že hoci v Piešťanoch žije 53 rokov, nemá tam žiadnych priateľov. Aj keď stále sedel pri plnom stole, tvrdil, že to nie sú priatelia, ale známi. Hovoril som mu, že už dávnejšie si mal nájsť kamarátov lekárov, ktorí budú od neho o tridsať rokov mladší, aby ho mohli liečiť. Vo vyššom veku je zbytočné mať veľa kamarátov lekárov, s ktorými sme veľa prežili, keď už nepracujú a nemôžeme mať u nich protekciu. (Smiech)
Naznačujete lekársku starostlivosť. Čo sa stalo vášmu otcovi?
Celý život mu nič nebolo a dožil sa 95 rokov. Zrejme na starobu sa u neho objavila starecká rakovina, lebo odjakživa to bol chlap vysoký ako hora, a naraz sa scvrkol a bola z neho trieska. Na sklonku života si zlomil kŕčok stehennej kosti a bolo zle.
Hoci paradoxne nemáte rád kúpele, v kúpeľnom meste vyzeráte spokojný.
Nenudím sa tu. S manželkou Jelou chodievame na prechádzky, ale vôbec so všetkým mám teraz problém. Nemôžem ísť do reštaurácie, kde by som sa normálne najedol. Manželka mi musí všetko doma mixovať.
Spomínali ste, že ste sa nedávno zúčastnili aj na stredoškolskej stretávke so spolužiakmi. Ako to dopadlo?
V Piešťanoch mám aj veľa spolužiakov, s ktorými som maturoval a ktorých poznám. Ale keď náhodou stretnem nejaké 72-ročné spolužiačky zo základnej a ony ma spoznajú, lebo predsa len ma vídavali v televízii, a ja netuším, kto sú, hneď si povedia, že ten Slezáček je poriadne namyslený. Ale ja si ich predsa nemôžem všetky pamätať.
Na týchto stretávkach ľudia nielen spomínajú, ale sa aj veľa nasmejú.
My sme sa za tri hodiny dosmiali. Stretávame sa pravidelne, no kým voľakedy sme spolu sedeli do štvrtej rána, teraz to vybavíme rýchlo. Každý z nás je unavený, ani poriadne neje, nepije a hneď sa začnú spomínať choroby. Niektorí dôjdu s palicami, vozíkmi, no strašné, ale naozaj sa nasmejeme. Pred rokom sme takto hrali golf a teraz naposledy bowling. Hodil som guľu, trafil som jednu kuželku a sadol som si.
Nedávno ste v SND odohrali náročné predstavenie Chrobák v hlave, hoci ste sa necítili práve najlepšie...
Ešte štyri dni predtým som povedal, že nebudem hrať, lebo som sa cítil zle. Keď sa mi uľavilo, povedal som si, že snáď to na tom javiskueštedokážem zahrať. Vtedy sa so mnou doma ani kredenc nerozprával, tak sa na mňa žena nahnevala. Pred predstavením sme mali ešte náročnú skúšku a aj s predstavením to trvalo päť hodín. Na tú skúšku som nemusel ísť, ale potreboval som si to predstavenie oprášiť, keďže som ho nehral už štyri mesiace.
Patríte aj vy k hercom, ktorí hneď ako vykročia na divadelné dosky, zabudnú na všetky zdravotné ťažkosti?
Áno, to je u hercov všeobecne známa vec. Poznal som kolegov, ktorí odohrali predstavenie aj so zlomenou nohou a nebolelo ich to. Je to taký fenomén sústredenia sa na divadlo, že bolesť odíde a dostaví sa až neskôr.
Manželka Jela vás počas obávaného predstavenia čakala doma alebo vás prišla podporiť do divadla?
Bola doma, no už som si ju udobril. No na základe tejto „skúšky“ sme mohli cestovať do Piešťan, lebo predtým nechcela, aby som šoféroval, a nedôverovala mi. Cez víkend sú však prázdne cesty, nejazdí toľko kamiónov a pri predpísanej rýchlosti je to hodina cesty.
Krátko po tom, ako vám vlani v júli diagnostikovali rakovinu, ste začali užívať bylinný extrakt z Macedónska. Ešte ho užívate?
Teraz mám momentálne prestávku, ale od augusta ho opäť začnem užívať. Keď mi diagnostikovali rakovinu a hovoril som o tom lieku môjmu priateľovi, onkológovi docentovi Mračnovi, ten sa len neveriacky usmieval popod fúzy. Nedávno sa mi však priznal, že začali ho užívať aj ďalší pacienti a všetci ho len chvália. Asi by som mal dostať nejaký honorár za propagáciu toho lieku. (Smiech)
Po náleze zhubného nádora v ústnej dutine, ste najprv odmietali ožerovanie, no napokon ste ho podstúpili. Zabrala táto liečba?
Protestoval som, ale presvedčili ma. Momentálne mám už negatívne výsledky, čo je dobré a štatisticky som onkologicky vyliečený. Rádioterapie už neberiem a skončil som s nimi v zime v decembri. Najviac mi však prekáža, že stále nemôžem poriadne jesť a trápia ma aj bolesti hlavy. Všetci mi tvrdia, že je to pre doznievajúcu liečbu, a tak to má byť. No už je to skoro rok a stále ma bolí hlava. Zo všetkého som nervózny a už nemôžem ísť robiť žiadny projekt do televízie, to je vylúčené. Veľkou oporou mi je žena, ktorá ma obskakuje.
Schudli ste 13 kíl a už v minulosti pri operácii hrubého čreva vám doktor odporúčal mať radšej pár kíl navyše v zálohe.
Doktor mi vtedy hovoril, Jurajko, ty neblbni, ty maj radšej vždy päť kíl mimoriadne navyše. Veľmi rád by som si teraz dal taký segedínsky guláš s knedľou alebo rezeň. Chuť do jedla mám, len s ubolenými ústami je to veľké trápenie a taká bolesť, že sa bojím aj jesť. V nemocnici mi dali výživu, ktorú prijímam so slamkou. Sú rôzne príchute - čokoládová, kávová, vanilková a všetky chutia rovnako, je to podobné ako detská výživa.
Prejdime však na pozitívnejšiu tému. Pred siedmimi rokmi vás na obrazovku vrátil jojkársky seriál Panelák, ktorý sa dnes už nenakrúca. Nechýba vám tá práca?
Myslím si, že v najlepšom neodišiel, ale že mal odísť o dva roky skôr. Bol som o tom presvedčený, a dokonca som to povedal aj Andymu Krausovi. Ten so mnou súhlasil, ale diváci Panelák stále chceli. Nedávno som pozeral jeho reprízy a zistil som, že to bolo celkom dobré, vtipné a aj to malo príbeh.
V Paneláku bol vašou neodmysliteľnou súčasťou aj váš pes Klork alias Dunčo, ktorý vlani v decembri zomrel.
Bola to náhoda. Manželka chcela, aby sme mali na neho pamiatku a urobili s Klorkom v Paneláku aspoň jeden záber. Nakoniec tam tak zapadol, že robil seriálu obrovskú reklamu. S jeho smrťou sme sa už vyrovnali alebo aspoň sa tak tvárime.
Manželka Jela mu vtedy na rozlúčku napísala aj báseň. Má vaša žena umelecké vlohy?
Jednu knižku vydala už pred desiatimi rokmi, volala sa Tigrované motýle. Momentálne pripravuje novú zbierku básní Biely slon, ktorú vydáme pravdepodobne koncom roka. Financujeme ju z vlastných zdrojov a bude určená na darovanie blízkym.
Herci majú v istom veku sklony bilancovať, píšu svoje pamäti a knihy spomienok. Vy sa na to nechystáte?
Už ma kvôli tomu prenasleduje jedna novinárka. Je to nezmysel, ale básničky mojej ženy Jely nie sú nezmysel. Celý život pracovala ako klinická psychologička a to, čo píše, je skutočne dobré.
