Na Marcela Merčiaka platí toto všetko... Ale má aj menej známu tvár. Ide s ním povesť prísneho šéfa a nerváka. A tiež sa stále vyrovnáva s tragickou udalosťou v rodine, ktorá poznačila jeho najmilších...
Vykonávať povolanie, ktoré je zároveň aj koníčkom, je obrovským šťastím. Je to aj váš prípad?
Mám dve lásky. Jednou je rodina a druhou práca športového komentátora. Sníval som o nej od detstva. Už počas vysokej školy som robil v Slovenskej televízii a do 35 rokov sa mi naplnili všetky sny. Naozaj robím to, čo ma baví.
Každý malý chlapec chce byť požiarnikom a smetiarom. Boli ste výnimka?
Nie, ale už od ôsmich rokov som sa venoval športu. Nečítal som Vinnetua ani verneovky, ale športové publikácie, športovú beletriu, knihy od Igora Mráza, Imricha Hornáčka o šampionátoch, olympiádach, veľkých športových osobnostiach. Každú jednu z nich mám prečítanú možno aj desať-, pätnásťkrát. Na konci prvého ročníka základnej školy ma otec zobral na prvý ligový zápas, Tatran Prešov vyhral nad Slovanom Bratislava, a bol to pre mňa silný moment. Potom som už začal chodiť na každý futbal, ktorý bol v Prešove. Takto sa vo mne zrodila láska k futbalu.
Spomínate si, kedy vám skrsla v hlave myšlienka stať sa športovým komentátorom?
V roku 1986 boli Majstrovstvá sveta vo futbale v Mexiku, obdivoval som prácu Karola Poláka. Komentoval zápasy môjho obľúbeného tímu Brazílie. Mamy som sa vtedy spýtal, čo treba spraviť, aby sa človek stal komentátorom. Povedala mi, že treba ovládať svetové jazyky. A keďže sme sa v škole učili len ruštinu, prihlásil som sa do jazykovej školy na angličtinu. Ale nešlo mi to veľmi.
Ale inak ste vraj boli chodiaca encyklopédia...
Ak človeka niečo zaujíma, tak si to skôr zapamätá. Mnohí mi hovorili, aby som si urobil ešte ďalšiu vysokú školu, ale keď som sa učil na poslednú štátnicu na žurnalistike, tiekli mi slzy. Hovoril som si - nauč sa to a zajtra to už nebudeš musieť vedieť. Ale aj v športe sa to stáva. Podujatí, práce a všetkého je tak veľa, že mi v hlave niečo zostane, iné nie, najmä po tom, ako som si založil rodinu.
Športom ste síce žili, ale nejaký veľký športovec z vás nebol. Je to tak?
Na sídlisku, kde som vyrastal, sme hrávali futbal. Bol som v partii s mladšími chalanmi. Mal som osem, oni päť. A keď sme mali o tri roky viac, už som na nich nestíhal, takí boli dobrí. (Smiech) Nebol som celkom športové drevo, ale na telesnej výchove som neznášal atletiku a gymnastiku. Bavil ma futbal, hádzaná, basketbal, kolektívne hry.
Ako to je s prípravou na komentovanie športu, zaberie vám to naozaj päť, šesť hodín?
Na ihrisku je 22 hráčov a o každom musíte vedieť všetko. Musíte vedieť o mužstve, o klube, o filozofii jeho práce, o trénerovi, čo v kariére preskákal, kde všade bol, čo tomu mužstvu dal, ako dlho je tam, a mnoho ďalších vecí, čo nie je jednoduché.
Patríte medzi najlepších športových komentátorov, o čom svedčí aj niekoľko sošiek OTO. Dávajú vám to fanúšikovia pocítiť?
Cítim to. Chcú sa so mnou fotiť, chcú autogramy, čo ma udivuje, pretože si len robím svoju prácu. Čím viac sa človek objaví v prenosoch, v ktorých naši športovci niečo dosiahnu, tak aj naša popularita rastie. Vtedy ste sympatickejší, lepší... Keď sa prehrá a ešte sa nebodaj aj zle hrá, tak sú všetci zlí. Beriem to s veľkou rezervou.
Karol Polák bol váš vzor. Čo vás na ňom tak fascinovalo?
To, že bol na každý priamy prenos pripravený a nič nenechal na náhodu. Stanovil pravidlá tvrdej prípravy športového komentátora. Navyše mal nádherný hlas a ako vyštudovaný herec vedel informácie podať neuveriteľným spôsobom. Robil to 35 rokov a diváci na ňom viseli.
Ste jedným z mála ľudí, ktorí začínali v Slovenskej televízii, a ste tam dodnes. Nemali ste chuť odísť?
Som tam už 21 rokov, ale keď sa pozriete na náš televízny trh, tak zistíte, že až do roku 2010 v súvislosti so športom nebolo kam ísť. Súkromné televízie mali len športové spravodajstvo. Pred piatimi rokmi som dostal jednu ponuku, ale nedohodli sme sa. Nakoniec som rád, že som zostal, a chcel by som v RTVS stráviť celý profesionálny život.
Športu v televízii aj v rozhlase šéfujete dva roky. Baví vás aj to?
Určite pociťujem väčšiu zodpovednosť. Snažíme sa, aby každý vysielaný projekt, a nie je ich málo, bol profesionálne zvládnutý. Naša verejnoprávna televízia je so svojimi parametrami, a myslím najmä finančné, absolútnym unikátom v Európe, čo sa týka množstva športových podujatí na obrazovke a počtu odvysielaných hodín. Málokto z divákov si to uvedomí.
Ste prísny nielen voči sebe, ale aj na podriadených?
Ak niekto niečo pokazí, mal by to pocítiť. Je nás v tíme devätnásť a vieme si medzi sebou povedať, čo bolo dobré a čo zlé. Často vybuchnem a nahnevá ma to, keď niekto svoju chybu zľahčuje a ešte si myslí, že sa nič nestalo a nikto si to nevšimne. Vtedy som úplne vo vývrtke. Neprofesionálny prístup ma vie naštvať, pretože o takejto práci sníva mnoho talentovaných ľudí a nemajú tú možnosť robiť ju.
Ján Plesník nedávno spravil prešľap s alkoholom, ktorý ho stál zamestnanie. Vy ste sa ho však pri preberaní ocenenia OTO 2014 zastali...
Myslím si, že to, čo sa stalo, by nikto nikomu z nás neodpustil. Riešenie by v každom prípade bolo takéto. Jano Plesník dal sám výpoveď. Zhodnotil, že spravil chybu, a ukázal sa ako slušný človek. Na OTO-vi som povedal, že sa možno naše cesty opäť spoja, a za tým si stojím. Tak uvidíme.
Ako je na tom šport na Slovensku?
Šport trpí tým, že nemá dobrú legislatívu, výnosy stávkových a tipovacích kancelárií neplynú do športu tak, ako by mali. Česi to zvládli fantastickým spôsobom po rozdelení republiky a ich šport je v takom stave, že v každom olympijskom odvetví majú borca, ktorý patrí do svetovej špičky. My sa na budúci rok budeme triasť, aby sme na olympiáde v Riu získali aspoň streleckú alebo vodnoslalomársku medailu. To je obraz nášho športu. Neinvestuje sa doň, stráca sa ekonomický základ pre masový alebo profesionálny. Vidím to bledo. Máme talentovaných ľudí, ale stratili sa školské ihriská či hodiny telesnej výchovy na základných a stredných školách.
Vaša manželka je bývalá letuška a ste spolužiaci z gymnázia. Ako dlho ste už spolu?
Šestnásť rokov, z toho jedenásť rokov sme manželia. Máme syna Damiánka (5), o rok bude z neho školák, a dcéru Miu, ktorá bude mať v októbri dva roky. Bývame v Alžbetinom Dvore v rodinnom dome a manželka je ešte na materskej dovolenke.
Vaši rodičia žijú v Prešove. Je pravda, že prežili autohaváriu?
Áno, keď som bol v roku 2008 v Pekingu na letnej olympiáde, tak mali ťažkú autohaváriu a mamina je odvtedy na invalidnom vozíku. Išli so známymi spolu v aute a vodič v noci za volantom zaspal.
Bolo to asi ťažké obdobie pre vás všetkých...
Dodnes je to ťažké. Obdivujem mamu aj otca, ako to všetko zvládajú. V období, keď by sa mohli zo života tešiť, sa im v jednej sekunde zmenil celý život.
Napriek tomu chodia rodičia za vami, keďže aj vaša sestra Karin žije s rodinou v Bratislave?
Je to komplikované... Mamka so svojím zdravotným stavom ťažšie zvláda cestovanie, takže prídu k nám tak raz za rok. Ale chodievame do Prešova a sestra tiež.
Máte nejaký sen?
Mám sen komentovať veľký úspech slovenského futbalu vo veľkom futbalovom svete. Už som bol v Južnej Afrike v roku 2010, keď sme sa dostali do osemfinále, a bolo to úžasné. Keby sa raz za čas podarilo niečo podobné ako víťazstvo nad Talianskom, bol by som veľmi šťastný. Dúfam, že ešte niečo také zažijeme.
