Ako Diana Mórová (45) priznáva, s oboma týmito novými pozíciami mala zo začiatku veľké problémy.
Na jeseň vás diváci uvidia v dvoch rôznych polohách – v sitkome Dvojičky a ako porotkyňu v Česko Slovensko má talent. Ktorá je vám bližšia?
Musím sa úprimne priznať, že oboch týchto polôh som sa najprv nevedela zhostiť. Hľadala som sa.
Tak poďme najskôr k Talentu. Ako sa vám sedelo medzi ostrieľanými porotcami?
Bolo to veľké sústo. Prvý deň som bola veľmi vystrašená a vystresovaná. Neviem, či to bude vidno, lebo vraj na mne nie je nič vidno. Nevedela som sa medzi nich zaradiť, boli stokrát uvoľnenejší a prirodzenejší. No veľmi dobre ma všetci medzi seba prijali. Je pravda, že mi pomáhal najmä Jakub, lebo keď som nevedela, čo povedať, tak som sa len naňho otočila a on spustil...
Boli ste na súťažiacich veľmi tvrdá?
Raz za mnou prišiel jeden člen štábu a hovorí mi: „Diana, akože dobré, ale prosím ťa, menej kritizuj!“ Ja na to: „Veď som ešte nič nepovedala! Keď sa mi to nepáči, čo mám hovoriť?“ Som skrátka taký typ, že keď sa mi niečo nepáči, tak nemôžem klamať, neviem to... Tak mi povedal, že to mám nejako zaobaliť. Toto som sa musela naučiť. No keď niekto naozaj nevedel vôbec nič, až som sa cítila trápne.
Zdá sa, že v ďalšom ročníku sa súťažiaci nebudú báť Slávika, ale vás.
Ale prečo? Podľa mňa Slávik stále má tú úlohu. Ja nie som taká... Alebo... čo ja viem?! Možno, keď budem zaľúbená, tak budem mäkšia. (smiech) Budem milá na všetkých. Lebo naozaj to, ako žijete, potom vplýva na vašu prácu.
Ružové okuliare, tak sa to hovorí.
Áno. Keď je človek zaľúbený, tak je milý, dobrý, všetko vidí ružovo. Ja som do určitej miery vždy trošku zaľúbená...
Sedeli ste už predtým v nejakej porote, akokoľvek nepodstatnej?
Nie. Preto dosť dlho trvalo, kým ma presvedčili, aby som to zobrala. Pýtam sa ich: „A čo tam ja budem robiť?“ Oni na to: „Ty to vieš tak dobre povedať.“ Ja reku: „Viem, ale nie pred kamerami. Navyše cudzím ľuďom.“ Môžete ovplyvniť osudy tých ľudí, zničiť im život. To som si nechcela zobrať „na triko“.
Momentálne sa nachádzame v maďarskom Dunaszigete, kde finišujete s nakrúcaním Dvojičiek. Už počítate hodiny, kým padne?
Myslím, že každý počíta hodiny, kým padne teplota. (smiech) Inak je tu veľmi príjemne, skamarátili sme sa, upokojili. Lebo prvé dni boli veľmi stresujúce, keďže ide o nový projekt, neviete, ako to dopadne, nevidíte výsledok, len sa točí, točí...
S tou vašu tlstou postavou ste sa už úplne stotožnili?
Hovorí sa korpulentnou. (smiech) Veľmi som sa s ňou stotožnila a ešte som chcela, aby mi pridali na korpulentnosti. Keď mi spravili brucho a prsia, tak som povedala, že musí byť trochu aj zadok, no zabudli na stehná a tie sú veľmi dôležité, lebo dodávajú tej postave taký ovál. Takže ešte to mi došívali. Keď som sa obliekla, tak všetci naokolo – zvukári, osvetľovači – skonštatovali, že ako mi to sekne. Zistila som, že som príťažlivejšia, keď som silnejšia, ako keď som chudá. Tak sa ich pýtam: „Ježišmária, chlapci, to teraz mám veľa jesť?“ Nevedeli mi na to odpovedať.
Hypoteticky. Dokázali by ste ako hollywoodske herečky kvôli nejakej úlohe naozaj pribrať? Keby ste dostali ponuku zahrať si s Bradom Pittom?
Aha, keby prišla americká produkcia? Áno, nech sa páči, s Bradom Pittom kedykoľvek. No sme na Slovensku, treba ubrať plyn, tu by som nepribrala, nestojí mi to za to. A nie je to zo zdravotného hľadiska veľmi dobré.
Keďže Sväťo Malachovský hrá vo Dvojičkách dvojúlohu, mnohé scény sa točia dvakrát a celé je to zložitejšie. Odtrpíte si to aj vy?
Všetci si to odtrpíme. Musíme to točiť dvakrát aj štyrikrát, aj osemkrát, keď sa pomýlime. Obdivujem Sväťa, má to najťažšie, klobúk dole. Som rada, že to môžem robiť s ním, lebo nefrfle, je pripravený, vtipný, milý...
Vraj sa zvyknete pri nakrúcaní líčiť sama a s vlastnými líčidlami. Prečo?
Je to pravda. Tu ma síce líči maskérka, no s mojimi šminkami. V Paneláku som sa líčila sama, lebo som tým skrátila čas.
Kvôli Paneláku ste dlhé roky odmietali všetky návrhy konkurencie. Ako sa blížil jeho koniec, bombardovali vás lákavými ponukami intenzívnejšie?
Nie, nebombardovali. Mňa sa asi boja. No aj tak, kým ešte bol Panelák, začali sa rozbiehať iné projekty, a musela by som to odmietnuť. Navyše si treba aj oddýchnuť a mám dieťa. Quido ide do druhej triedy, treba sa mu venovať. Mám pocit, že niekedy musím žiť aj svoj vlastný súkromný život.
A vy viete oddychovať?
No jasné, čudovali by ste sa! Veľmi rada oddychujem, ale nie dlho. Stačí mi, keď naberiem energiu a vnútorný pokoj, aby som sa mohla rozbehnúť na ďalšiu štafetu.
Naučili ste sa medzičasom ísť aj na 100 %, nie „len“ na tých 110?
Ja chodím stále na 100 %!
No išli ste aj na viac, a potom s vami bolo zle-nedobre.
Jaj, vy myslíte Tanec snov... To bola úplná náhoda, vtedy mali všetci črevnú virózu, ja som to tiež chytila, a keď som sa napila citrónovej vody, začali sa mi bolesti. Tak som ticho išla za pánmi zo záchrannej služby, či nemajú niečo na bolesť. Ani mi nik neveril, že mi niečo je, lebo ja to vždy tak tlmím. Potom som si naozaj musela ľahnúť a rýchlo to prešlo, aj keď na druhý deň som odvolala predstavenie. Netrúfla som si hrať, lebo tam som mala jesť pečené kurča, fajčiť, a to by asi nebolo dobré na môj žalúdok.
Máte chuť opäť aj na denný seriál? Keď kvôli ničomu inému, tak kvôli finančnej istote.
Ja na toto nikdy nemyslím, na finančnú istotu. A hlavne nie som ten typ, že by som sa niekomu vnucovala. Poviem úprimne, možno je aj dobre, že budem mať oddych, možno si nájdem konečne partnera – alebo si niekto nájde mňa. Lebo keď veľa robíte, tak nemáte čas ani tie peniaze míňať, nemôžete ísť do obchodu, do kina, medzi ľudí. Musíte ísť radšej spať, lebo ráno skoro vstávate. A potom kde, koho stretnete? To sa nedá.
Ako dlho vám budú trvať prázdniny, ničnerobenie?
Do konca augusta a potom od 1. septembra začínam brutálne skúšať v divadle jednu hru, s ktorou budeme cestovať po Slovensku.
Pre pár rokmi ste hovorili, že Quida veľmi baví biliard. Čo ho veľmi baví aktuálne?
Stále biliard, bowling, všetko, čo sa týka lopty – tenis, futbal...
A baví ho aj pomáhať vám doma?
Ja neviem, čo baví chlapov v domácnosti? Obdivujem takých, ktorých baví doma pomáhať. Zase to však v nich netreba veľmi rozvíjať, pretože potom je to také ženské. Stačí, keď sa chlap opýta: „Potrebuješ niečo?“
A keď je to navyše myslené úprimne.
Určite áno, tak je to najlepšie. No keď so synom vystupujeme z výťahu alebo ideme do dverí, tak mu poviem: „Si džentlmen, musíš počkať, maminka má kľúče, musí ísť prvá do dverí.“ To už on ustúpi, už vie, ako to má byť. Je to taký povel ako na psa: „Prosím ťa, ustúp!“ A on ustúpi.
Pred piatimi rokmi ste na narodeniny dostali zoskok padákom. Už ste ho absolvovali?
Ešte nie. No dobre, že ste mi to pripomenuli, pretože v auguste bude čas, aby som to absolvovala. Idem si to dať do poznámky, dobrý nápad!
A nebojíte sa toho náhodou, keď to tak dlho odkladáte?
Nie, nebojím. Odkladám to pre to, že nemám čas. A keď som ho mala, bolo plno. Tam sa totiž treba objednať, to je čakačka!
Vraj dokážete liečiť dotykom... To by ste mali rozvíjať.
Mala. A možno práve teraz je ten správny čas. Viem tú energiu dávať, ale neviem ju ešte prijímať. Povedali mi, že ak sa ju naučím prijímať, nie od ľudí, ale niekde inde, aby som nebola vyflusnutá, tak potom to môžem rozvíjať. Je mi však úplne prirodzené, že keď je niekomu zle, stačí, aby som mu chytila ruku alebo ho pomasírovala, a uľaví sa mu.
